III. ÚS 141/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 7 C 81/2008 z 5. decembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vzájomným návrhom v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 56/2004 ̶ účastníkov (ďalej len „zamestnávateľ“) proti sťažovateľke o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a iné, sa sťažovateľka domáhala úhrady pohľadávky v sume „54.150,­ Sk (1.797,45 eura) s 13%­ným úrokom z omeškania zo sumy 15.000,­ Sk od 10.03.2004, zo sumy 15.000,­ Sk od 10.04.2004 a zo sumy 24,150,­ Sk od 10.05.2004 do zaplatenia“, pretože zamestnávateľ „jej nevyplatil mzdu za celý mesiac február, marec a apríl 2004, sám vytvoril prekážky... a znemožnil navrhovateľke riadne vykonávanie práce... neuhradil jej... náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku..., pričom ku dňu skončenia pracovného pomeru nemala vyčerpanú dovolenku za rok 2003 ­ 5 dní a pomernú časť dovolenky za rok 2004 ­8,3 dňa“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 56/2004 z 27. marca 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 447/06 z 21. novembra 2007 určil, že skončenie pracovného pomeru sťažovateľky 29. februára 2004 na základe jej žiadosti z 27.januára 2004 dohodou je neplatné, ďalej určil, že jej pracovný pomer skončil dohodou 30. apríla 2004, súčasne zastavil konanie o jej protinávrhu z 29. apríla 2004 o náhradu mzdy a o náhradu nevyčerpanej dovolenky a ďalej „vylúčil na samostatné konanie protinávrh o zaplatenie sumy 54.150,­ Sk s príslušenstvom titulom náhrady mzdy a nevyčerpanej dovolenky“.

Vo vylúčenom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 okresný súd napadnutým

rozsudkom takto rozhodol :

„Súd návrh v časti nároku na vyplatenie mzdy za mesiac február 2004 zamieta. Súd návrh v časti nároku na náhradu mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30. 04.2004 zamieta. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 291,87 eur s 13 %­ným úrokom z omeškania od 10.05.2004 do zaplatenia, všetko titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku... Vo zvyšku nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky súd návrh zamieta...“

Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označenými rozsudkami okresného súdu, ako aj krajského súdu, keďže všeobecné súdy sa podľa jej názoru nedostatočne vysporiadali s jej zásadnými námietkami, vo vzťahu k nároku na dávky nemocenského poistenia bol tento nárok podľa sťažovateľky zamietnutý „len z toho titulu, že bol nesprávne slovne označený ako nárok na náhradu mzdy“, a preto „ide o odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko sťažovateľke nepochybné predmetný nárok na nemocenské dávky, bez ohľadu na slovné označenie patrí a odporca ako zamestnávateľ jej ho bol povinný vyplatiť“, taktiež nepriznanie nároku na náhradu mzdy za marec a apríl 2004 považuje sťažovateľka za „odňatie možnosti konať pred súdom“. Rovnako „Odkaz porušovateľa v 1. rade, na antidiskriminačný zákon a neskúmanie toho, či došlo alebo nedošlo k diskriminácii sťažovateľky“, považuje sťažovateľka „za odňatie možnosti konať pred súdom“. A napokon okresný súd a krajský súd „odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom“, keď otázku oprávnenosti, resp. neoprávnenosti udelenia neospravedlnenej neúčasti v práci neskúmali ako otázku predbežnú „t. j. neskúmali či záver odporcu ako zamestnávateľa o absencii sťažovateľky bol správny alebo nie, ale bez ďalšieho konštatovali len, že odporca nemal zástupcov zamestnancov t. j. nemohol takýto orgán požiadať o uzatvorenie dohody resp. udelenie súhlasu s absenciou a bez ďalšieho skúmania t. j. či bola alebo nebola absencia opodstatnená konštatovali, že bolo teda na navrhovateľke, aby v prípade nesúhlasu s vykázanou absenciou zo strany zamestnávateľa sa svojho nároku domáhala súdnou cestou“. V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo poručené jej základné právo „... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ­ právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 Ústavy SR právo na odmenu za vykonanú prácu podľa Čl. 36 Ústavy SR ­ ochranu proti diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR... “.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré má spočívať v nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj tým, že ich postupom (výsledkom ktorého boli obe napadnuté rozhodnutia) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv a práv označených v záhlaví sťažnosti napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o jej mzdových nárokoch, po tom, ako všeobecné súdy právoplatne rozhodli, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou ku 30. aprílu 2004.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka možnosť podať odvolanie a túto svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 532/2014).

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu

Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu spočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého rozsudku, jej bola odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľky je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa jej názoru postupoval protizákonne a že práve v dôsledku tohto postupu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, v čom sťažovateľka videla porušenie svojich označených práv. Sťažovateľka vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolo vydanie napadnutého rozsudku, bola pozbavená súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnosti konať pred súdom v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malo byť porušené aj jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto je potrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť ako neprípustnú.

Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľka v podstate námietkou odňatia možnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne, resp. neúplné právne posúdenie veci všeobecným súdom.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd potom, ako dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala proti jej zamestnávateľovi nároku na náhradu mzdy za február, ako aj za obdobie od 25. februára 2004 do 30. apríla 2004, zamietol, ako aj zamietol jej nárok (v časti) na preplatenie nevyčerpanej dovolenky.

Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľky konštatujúc, že sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako odvolací dôvod uplatnila najmä nesprávne právne posúdenie požadovaného nároku a nedostatočne zistený skutkový stav.

K obdobiu od ukončenia „OČR až do skončenia pracovného pomeru dňom 30.04.2004“ krajský súd uviedol, že sťažovateľka „prácu pre odporcu objektívne nevykonávala, preto, by patrila navrhovateľke iba náhrada mzdy za prekážky v práci na strane zamestnávateľa, za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Navrhovateľka listom zo dňa 27.1.2004 požiadala o ukončenie pracovného pomeru ku dňu 29.2.2004. Odporca preukázateľne s ukončením pracovného pomeru nesúhlasil. Listom zo dňa 2.2.2004 a ďalším listom zo dňa 4.2.2004 opätovne vyslovil nesúhlas s upozornením na možnosť výpovede. Navrhovateľka listom, zo dňa 13.2.2004 oznámila odporcovi čerpanie dovolenky v čase od 18.2.2004 do 27.2.2004, na čo odporca reagoval nesúhlasne faxom zo dňa 18.2.2004 a žiadal, aby nastúpila do práce. Odporca vyzval navrhovateľku listom zo dňa 1.3.2004 na pokračovanie v práci. Z uvedeného je badať jasný úmysel navrhovateľky, ktorý aj naplnila, kedy po ukončení OČR do práce fyzicky nenastúpila, preto odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že prekážky na strane zamestnávateľa v danom prípade nenastali a preto neprináleží navrhovateľke za toto obdobie mzda.“.

Ako nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku vyhodnotil krajský súd dôvod odvolania spočívajúci v prehodnocovaní zisteného skutkového stavu, s ktorým sa súd prvého stupňa podľa jeho názoru „riadne vysporiadal, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto snaha navrhovateľky pripísať prehodnoteniu záverov vykonaného dokazovania iný význam ako v skutočnosti má, bola vyhodnotená ako účelového charakteru, s úmyslom dosiahnuť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci“.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastoleným odvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo nesúhlasí s niektorými názormi sťažovateľky, reagujúc na všetky podstatné odvolacie námietky.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce, resp. Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Podľa § 287 zákona o sociálnom poistení bola Sociálna poisťovňa povinná prevziať rozhodovanie a vyplácanie dávok nemocenského poistenia od zamestnávateľa najneskôr do 31. decembra 2004 (odsek 1). Do prevzatia rozhodovania a vyplácania dávok nemocenského poistenia od zamestnávateľa Sociálnou poisťovňou o nemocenských dávkach podľa tohto zákona rozhodujú a vyplácajú ich zamestnávatelia, ktorí boli príslušní na ich výplatu do 31. decembra 2003 (odsek 2). Zamestnávateľ, ktorý do 31. decembra 2003 rozhodoval o dávkach nemocenského poistenia a vyplácal tieto dávky, je povinný vykazovať miestne príslušnej pobočke poistné na nemocenské poistenie za príslušný kalendárny mesiac spolu s vyplatenými nemocenskými dávkami vrátane počtu zamestnancov a počtu dní, za ktoré vyplatil nemocenské dávky, do dňa prevzatia výkonu nemocenského poistenia od zamestnávateľov (odsek 3).

Napokon je potrebné dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľka dôsledne nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahom sťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.