III. ÚS 141/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , , vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd, namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Proti rozsudku okresného súdu podal príslušný prokurátor odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 17/2011 z 1. marca 2011 zamietol. Druhostupňové rozhodnutie napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) dovolaním č. k. XV/1 Pz 172/11-4 z 25. mája 2011, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 44/2011 zo 7. decembra 2011 rozhodol, že uznesením krajského súdu z 1. marca 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. h) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) porušený zákon v ustanoveniach § 36 písm. d) a l) Trestného zákona, § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona a § 319 Trestného poriadku v prospech obvineného ̶ sťažovateľa. Najvyšší súd preto rozhodnutie krajského súdu zrušil, rovnako ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho zrušením, stratili podklad. Zároveň najvyšší súd zrušil aj rozsudok okresného súdu z 15. decembra 2010 vo výroku o treste a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Po opätovnom prerokovaní okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 152/2011 z 9. októbra 2012 za spáchaný trestný čin uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To 153/2012 z 12. februára 2013 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľovi uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu o uložení trestu odňatia slobody, s ktorého výmerou nesúhlasí a tvrdí, že najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014 a následne ani krajský súd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa práve v súvislosti s ukladaním trestu „absolútne nevysporiadali“ so zhoršujúcim sa zdravotným stavom sťažovateľa „kedy mimo vážnych ochorení uvedených v znaleckom posudku... vo výkone väzby prekonal akútny infarkt myokardu...“. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho „narušený zdravotný stav so zhoršujúcou sa tendenciou samo o sebe odôvodňuje použitie moderačného ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov“ sa v jeho prípade „s prihliadnutím... uvedené zdravotné komplikácie javí ako trest odňatia slobody na doživotie“.

Sťažovateľ považoval za dôležité poukázať na to, že sa k trestnému činu priznal a úprimne ho oľutoval, avšak najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014 a následne krajský súd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa „okrem úplne formálneho uloženia – priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zákona absolútne nevysporiadal s touto“, podľa názoru sťažovateľa „podstatnou skutočnosťou, kedy v podobných... situáciách... prichádza do úvahy i konanie o dohode o vine a treste... a navyše, táto skutočnosť vrátane... veku, sú“ podľa sťažovateľa „ako i súdnej praxe hodné osobitného zreteľa v zmysle § 39 Tr. zákona“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že „1. Okresný súd Bratislava II postupom v konaní sp. zn. 3 T/152/2011 a jeho rozsudkom z 09. 10. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. 04. 2014 a Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa zákazu diskriminácie, právo sťažovateľa na princíp zákonnosti, princíp právnej istoty, princíp zákazu svojvôle a princíp primeranosti vyplývajúce z čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3, čl. 4 ods. 4, čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39, čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T/152/2011 z 09. 10. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 sa zrušuje vo výrokoch o treste, spôsobe jeho výkonu a Krajskému súdu v Bratislave sa vec vracia na ďalšie konanie. 3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. 04. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie. 4. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú vo výroku o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T/152/2011 z 09. 10. 2012 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 svoj podklad. 5. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu. 6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených článkov ústavy a listiny, ako aj namietané porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom a rozsudkami okresného súdu sp. zn. 3 T 152/2011 z 9. októbra 2012, krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 a najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o treste odňatia slobody ukladanom sťažovateľovi neprihliadli na všetky okolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadne zníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami, ktoré takýto postup odôvodňovali, preto tieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárne a diskriminačné a uložený trest odňatia slobody za neprimeraný.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 2 ods. 1 listiny štát je založený na demokratických hodnotách a nesmie sa viazať ani na výlučnú ideológiu ani na náboženské vyznanie.

Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012, ústavný súd poznamenáva, že preskúmaniu tohto postupu a rozsudku okresného súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám o týchto otázkach rozhodol. V tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014

3. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2014

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o treste neprihliadli na všetky okolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadne zníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami, ktoré takýto postup odôvodňovali, preto tieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárne a diskriminačné a uložený trest odňatia slobody za neprimeraný.

Vo vzťahu k takto vymedzenému predmetu sťažnosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že už zo samotného znenia napadnutých citovaných čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy, čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3 a 4, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj čl. 14 a čl. 17 dohovoru je evidentné, že s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa, ktorá spočíva v námietke neprimeranosti výmery jemu uloženého trestu odňatia slobody, k namietanému porušeniu týchto článkov ústavy, listiny a dohovoru ako samostatne označených nemohlo dôjsť, resp. by mohlo dôjsť iba v spojení s vyslovením porušenia iných základných práv alebo slobôd (k tomu však pozri ďalej).

Takisto namietané porušenie čl. 49 ústavy, čl. 39 listiny a čl. 7 ods. 1 dohovoru sa v prípade sťažovateľa opäť poukazujúc na jeho námietky javí ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľ totiž svojou argumentáciou neatakuje, že by jeho konanie, za ktoré bol odsúdený, nebolo trestným činom a že by trest odňatia slobody, aký mu bol v skutočnosti uložený, zákon nedovoľoval uložiť. Jeho tvrdenia spočívajú v neprimeranosti výmery trestu uloženého v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou, čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných sťažovateľom označených základných práv (základné právo na súdnu ochranu, základné právo na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne konanie a právo na slobodu), ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Zdravotný stav obvineného je dostatočne zdokumentovaný závermi znaleckého posudku znalca z 21. augusta 2012 ako i ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Podľa záveru

. . podľa ktorej má obvinený poskytnutú adekvátnu liečbu a zdravotnú starostlivosť a výkonom väzby nie je ohrozený na zdraví a živote. Dovolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že po právoplatnom odsúdení obvineného, zo spisu nevyplývajú jeho aktivity v zmysle § 412 ods. 1, § 413 ods. 2 Tr. por.

Z týchto skutočností môže súd urobiť už omnoho konkrétnejšie závery o možnosti nápravy páchateľa určitým druhom alebo výmerou trestu a pod. . ." Teda na podklade vyššie citovaného, krajský súd preskúmavajúc predloženú trestnú vec obžalovaného konštatuje, že súdom prvého stupňa bola správne ustálená a priznaná poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. 1/ Tr. zák. Nesprávne však súd prvého stupňa ustálil a priznal priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zákona tj. bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na, nakoľko z ustanovenia § 172 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným je zrejmé, že kvalifikačným znakom je aj spáchanie trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák., ak bol páchateľ už

a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život a preto trest v tejto výmere uložil aj svojím rozhodnutím. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovaného tak ako je citované vo výroku rozsudku.»

Ústavný súd nezistil taký výklad aplikovaných ustanovení príslušných predpisov upravujúcich postup ukladania trestu odňatia slobody namietaným postupom krajského súdu, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s ústavou.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že relevantné skutkové a právne závery odvolacieho súdu prezentované v namietanom rozsudku sa opierajú o akceptovateľné vyhodnotenie podstatných skutočností, a teda ich nehodnotí ako vykazujúce známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa týkajúce sa rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 ako zjavne neopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal, pretože sa stali bezpredmetnými.