III. ÚS 14/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/2015­22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Tpo 33/2014­48 zo 14. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, v dôsledku čoho má byť nepresvedčivé, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. To má mať za následok porušenie označených práv a slobôd. Sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie nijako nereaguje na ním prednesenú argumentáciu, že hospitalizácia poškodenej na anesteziologicko­resuscitačnom oddelení priamo vylučuje materiálnu podmienku väzby, t. j. naplnenie obavy z pokračovania v trestnej činnosti, resp. dokonania trestného činu. Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd „argumentuje len akousi abstraktnou hrozbou, bez jej objektívnej možnosti reálnej hrozby, resp. vôbec nijako nereagoval na tak podstatný argument sťažovateľa o absentujúcich materiálnych podmienkach preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čím zároveň porušil právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto rozhodnutie: „1 Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 33/2014 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... čl. 5 ods. 4 Dohovoru v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom. 2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 33/2014 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... čl. 5 ods. 4 Dohovoru... ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie. 3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Tpo 33/2014­44 z 14. augusta 2014 zrušuje. 4. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. 5. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,90 €..., ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Krajský súd v relevantnej časti svojho uznesenia č. k. 4 Tpo 33/2014 48 zo 14. augusta 2014, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2014 z 31. júla 2014 a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, uviedol: „Po preskúmaní veci odvolací sud zistil, že obvinený si podal dňa 17.7.2014 prostredníctvom obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Obvinený vo svojej výpovedi okrem iného poukázal na to. že v prípade, ak by bola poškodená prepustená z hospitalizácie, odišiel by bývať k svojej matke do , ktorá má 3 izbový byt a v ktorom býva spolu s jeho bratom . . v ktorom obvinený býva s poškodenou, je vo vlastníctve jeho matky. Ďalej vo svojej výpovedi poukázal na spôsob spolužitia s obvinenou. Procesná sudkyňa uznesením sp. zn. 0Tp 26/2014 zo dňa 30.6.2014 podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. rozhodla tak, že ponechala na slobode obvineného a väzbu nahradila dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň podľa § 80 ods. 2 Tr. por, uložila obvinenému povinnosť oznámiť každú zmenu miesta pobytu.

do väzby. Od uvedeného dňa vo veci nebol vykonaný žiadny iný procesný úkon. to znamená, že trestný spis obsahuje výpoveď obvineného, poškodenej, lekárske správy a odpis registra trestov. Odvolací súd sa nestotožňuje s uznesením procesnej sudkyne z dôvodu, že rozhodla predčasne bez náležitého zistenia skutkového stavu, je potrebné poukázať, že obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu. že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a obvinený je dôvodne podozrivý, že sa skutku dopustiť mohol a sú tu obavy s poukazom na predchádzajúci spôsob života obvineného a požívanie alkoholických nápojov, že by mohol v takejto trestnej činnosti pokračovať. Už zo samotného obsahu žiadosti a z výpovedí obvineného je zrejmé, že jeho tvrdenia sa javia byť ako účelové. V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uviedol, že ak by poškodená bola prepustená z ústavnej starostlivosti, mala by kde bývať, lebo previedol na ňu byt vo , v ktorom býva momentálne sestra poškodenej s ich synom. Vo svojej, výpovedi pred procesnou sudkyňou však tvrdil, že

Na druhej strane je potrebné poukázať, že úlohou orgánov činných v trestnom konaní je plynule konať vo väzobných veciach a zabezpečovať všetky potrebne dôkazy, ktoré by mali napomôcť k objektívnemu rozhodnutiu o väzbe. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd nestotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia procesnej sudkyne, preto podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 79 ods.3 Tr. por. zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. S poukazom na predčasnosť a neúplnosť dôkazov nenahradil dôvody väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka.“

Ústavný súd po vykonaní jemu prislúchajúcemu prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu bolo odôvodnené dostatočne a ústavne konformne. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej podstate napadnutého uznesenia, keďže označené uznesenie vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností zohľadňovaných pri rozhodovaní o sťažovateľovej väzbe, zistených zo svedeckej výpovede poškodenej, lekárskych správ a ďalších dôkazov. Hodnotenie týchto dôkazov z hľadiska, či obsahujú dostatočné dôvody na vzatie sťažovateľa do väzby, realizuje vo väzobných veciach prvostupňový všeobecný súd a toto hodnotenie následne skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe. Tieto súdy sú funkčne uspôsobené na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní. Sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia teda mohol spočívať len posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok. Pri realizovaní svojho prieskumu však ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd danosť dôvodov väzby odôvodnil primerane, pričom jeho rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnej úvahy.

Aj ústavný súd (podobne ako krajský súd) v tejto súvislosti prízvukuje, že v danom štádiu trestného konania postačuje, aby sa odôvodnenie uznesenia o väzbe opieralo o konkrétne skutočnosti zistené v súlade s Trestným poriadkom, a nie je potrebné preukázanie spáchania trestného činu sťažovateľa v takej kvalite, ako to je nevyhnutné pri vydaní meritórneho rozhodnutia.

Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti napádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďže krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 79 ods. 3 Trestného poriadku] interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné. Námietky sťažovateľa týkajúce sa dôveryhodnosti svedeckých výpovedí zabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní a spochybnenia skutkových okolností, za ktorých mal byť trestný čin spáchaný, však nemôžu byť predmetom prieskumu realizovaného ústavným súdom o väzbe sťažovateľa.

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa nepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015