III. ÚS 14/2016

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tpo 71/2015-23 z 29. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona, prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona a prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 47/2015 z 23. októbra 2015 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku zamietol.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, uviedol, že «sudkyňa pre prípravné konanie rozhodujúc o návrhu na vzatie obvineného do väzby postupovala zákonne súladným spôsobom, keď jednak v prípade tohto ( ) ustálila existenciu dôvodov väzby „útekových“ uvedených v § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.

Dôkazy doposiaľ nazhromaždené k tejto (šetrenej trestnej činnosti) jednoznačne indikujú závery, že sa trestné konanie vedie zjavne nie na nedôvodnom základe. Rovnako z doposiaľ nazhromaždených dôkazov sa javí byť nespochybniteľnou skutočnosťou, že páchateľom šetrenej trestnej činnosti má byť obvinený . Zodpovedá doposiaľ zistenému skutkovému stavu, že tento (obvinený) sa mal dopustiť šetrenej trestnej činnosti hrubým spôsobom narušujúc pravidlá cestnej premávky jednak jazdiac rýchlosťou ďaleko presahujúcou povolenú rýchlosť na úseku cesty, kde došlo ním samotným k zavineniu kolíznej situácie s následkom v podobe smrti účastníka cestnej premávky nachádzajúcej sa v ďalšom motorovom vozidle a v podobe ďalšieho závažného zranenia u spolujazdca tohto usmrteného účastníka cestnej premávky. Rovnako doposiaľ nazhromaždené dôkazy indikujú záver, že v čase dopravnej nehody mal mať obvinený požitý alkoholický nápoj.

V kontexte týchto skutočností okomentovaných aj samou sudkyňou pre prípravné konanie, ani z pohľadu odvolacieho súdu nie je možné vylúčiť konanie obvineného v budúcnosti v tom smere, že sa bude vyhýbať úkonom trestného konania, aby sa takto vyhol trestu, ktorý môže byť uložený aj vo vyššej výmere vzhľadom na okolností spáchaného skutku ním samotným. Zistené skutočnosti sudkyňou pre prípravné konanie viažuce sa k samotnému skutku, resp. osobe obvineného neumožňovali nahradiť v jeho prípade ustálené („útekové“ dôvody väzby) dohľadom probačného a mediačného úradníka tak, ako napokon konštatuje aj samotná sudkyňa pre prípravné konanie v napadnutom uznesení.

Vzhľadom na zamietnutie sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej, ako aj vzhľadom na záver krajského súdu, že rozhodnutie okresného súdu je zákonné, ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu prihliadal aj na obsah uznesenia okresného súdu, ktorý podrobne popísal východiskový skutkový stav relevantný pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa vrátane vyjadrenia sťažovateľa k tejto otázke, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, pričom dôvodnosť tzv. útekovej väzby vyvodil z objektivizovaných skutočností, v zmysle ktorých sťažovateľ „vykonával jazdu pod vplyvom alkoholu, jeho rýchlosť bola najmenej 270 km/h a viac a... bezprostredne po dopravnej nehode z miesta nehody ušiel, dokonca sa snažil zahladiť stopy po svojom vozidle tým, že pozbieral plech na ceste, vložil ho do kufra svojho vozidla a chcel, toto vozidlo aj bolo odtiahnuté z miesta nehody, nijakým spôsobom sa nezaujímal, či osádka vozidla, do ktorého narazil, potrebuje pomoc a následne sa pred políciou skrýval a prihlásil sa až dňa 20.10.2015 (keď už jeho osoba bola stotožnená a jeho fotografia bola zverejnená v médiách)“. Nadväzne na to okresný súd uviedol, že „bude otázkou ďalšieho dokazovania v prípravnom konaní aj preverovanie výpovede obvineného v súvislosti so stavom v akom sa podľa vzneseného obvinenia mal nachádzať v čase vedenia motorového vozidla, rovnako ako aj preverenie tvrdenia obhajoby, že sa obvinený nachádzal v šoku a preto konal tak ako to popísali svedkovia prítomní bezprostredne na mieste dopravnej nehody (zbieranie plechov, snaha o odtiahnutie auta, snaha o ukľudňovanie osôb, ktoré ho upozorňovali, že polícia zistí, že bol vodičom a aj, že odišiel z miesta činu...) a kvôli šoku mal aj odísť z miesta dopravnej nehody a prihlásiť sa až ďalší deň na polícii. Dôvodnosť obavy, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu však sudca pre prípravné konanie vyhodnotil v tomto štádiu na základe súhrnu viacerých okolností. Pravdepodobnosť toho, že sa o šok nejednalo zatiaľ vychádza z tvrdenia svedkov, ktorí popísali konanie obvineného bezprostredne po dopravnej nehode ako racionálne, obvinený okrem iného doposiaľ ani vyšetrovateľovi ani sudcovi pre prípravné konanie nepredložil ani žiaden lekársky doklad, z ktorého by bolo zrejmé v akom zdravotnom stave sa nachádzal.“. Nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka okresný súd s poukazom na charakter trestnej činnosti a štádium vyšetrovania zamietol, berúc pritom do úvahy osobu sťažovateľa, predovšetkým, či „je predpoklad, že by dodržal obmedzenia, a že by sa ani nedopúšťal žiadneho protiprávneho konania“. V tejto otázke pritom okresný súd dospel k záveru, že „pri osobe, ktorá sa dopustila takého množstvá priestupkov, ako to vyplýva z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov, ako aj z karty vodiča“, nie je sú podmienky pre takéto nahradenie väzby.

Po vykonaní sťažnosťou iniciovaného ústavného prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že toto uznesenie bolo dostatočne odôvodnené a je ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, podstatou ktorej je spochybnenie naplnenia „útekových“ väzobných dôvodov, pretože konajúce súdy tento zásah do osobnej slobody sťažovateľa odôvodnili konkrétnymi skutkovými okolnosťami (v danom prípade najmä správaním sťažovateľa po dopravnej nehode, ako aj predchádzajúce priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky) a z nich vyvodenými závermi, do ktorých ústavný súd nemá dôvod zasahovať. Sťažovateľ teda nebol vzatý do väzby len na základe abstraktnej úvahy súdu, ale na základe konkrétnych okolností, ako boli rozvedené v napadnutom uznesení. Pri realizovaní svojho prieskumu tak ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil danosť dôvodov väzby primerane, a len všeobecné tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnej „výraznosti“ dôvodov, pre ktoré bola osobná sloboda sťažovateľ obmedzená, nemôže odôvodniť záver o ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia. Konajúci krajský súd a pred ním okresný súd zhodnotil dôvody väzby komplexne, keď skutočnosť, že sa sťažovateľ dostavil na políciu sám, vyhodnotil aj v súvislosti s ostatnými okolnosťami prípadu, ktoré väzbu sťažovateľa naopak odôvodňovali (napríklad konanie sťažovateľa bezprostredne po nehode, hrozba vysokého trestu a ďalšie).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného porušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale k takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016