III. ÚS 145/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 145/2015­44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť , , obaja bytom , a , , zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátska kancelária, Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a takto

rozhodol:

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), , (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a , (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 729/2008, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 162/2011.

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 D 729/2008 po poručiteľovi , zomrelom (ďalej len „poručiteľ“), ktorý bol manželom sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.

V priebehu konania pred súdnou komisárkou nedošlo medzi do úvahy prichádzajúcimi dedičmi k dohode, preto okresný súd uznesením č. k. 13 D 729/2008­124 z 15. marca 2011 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoD 25/2011­199 z 30. júna 2011. Po nadobudnutí právoplatnosti odvolacieho uznesenia krajského súdu bolo proti nemu podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 20. septembra 2012 v konaní sp. zn. 1 Cdo 162/2011. Vec sa následne vrátila krajskému súdu na opätovné rozhodovanie (sp. zn. 2 CoD 13/2012).

Následne sťažovatelia poukázali na konkrétne obdobia nečinnosti, ktoré boli podľa ich názoru z hľadiska základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vadné. Okrem iného uviedli, že „v súčasnosti je spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý zaevidoval podanie dňa 23. 11. 2012 pod sp. zn. 2CoD 13/2012, po vrátení veci na opätovné rozhodovanie a doteraz o odvolaní sťažovateľov nerozhodol. Krajský súd v Bratislave pritom o odvolaní rozhoduje od 19. 5. 2011, kedy vydal rozhodnutie o tejto veci síce 30. 6. 2011 v konaní sp. zn. 16CoD/25/2011 avšak toto uznesenie z dôvodu nesprávnosti bolo dovolacím súdom zrušené. Obdobie od 19. 5. 2011 až dodnes je potrebné pričítať nesprávnemu postupu Krajského súdu v Bratislave... Odvolanie vo veci rozhodnutia o vyporiadaní BSM je teda z dôvodu nečinnosti a nesprávneho postupu Krajského súdu otvorené už viac ako 2,5 roka a tento súd nesplnil ani to, čo uviedol sťažovateľom, že o veci rozhodne do konca roku 2013.“.

Sťažovatelia podali 27. júna 2013 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ktorú podpredsedníčka krajského súdu odpovedala písomne 12. júla 2013. Vo svojej odpovedi konštatovala dôvodnosť podanej sťažnosti na postup krajského súdu. Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu konštatovali, že „od podania sťažnosti uplynula ďalšia doba 7 mesiacov bez jediného úkonu vo veci samej“.

K povahe žalovaného konania sťažovatelia uvádzajú, že „ide o dedičské konanie, ktoré patrí medzi bežnú agendu všeobecného súdnictva, otázky, ktoré doteraz súdy posudzovali boli právne aj skutkovo jednoduché... V druhom rade je potrebné posúdiť správanie účastníkov konania, pričom v tomto smere nie je možné sťažovateľom vytknúť žiadnu okolnosť, ktorou by k prieťahom prispeli. Posledným kritériom je postup samotných súdov, ktoré sme opisovali vyššie a ktoré o prieťahoch v konaní jednoznačne nasvedčujú.“.

Krajský súd vo svojom vyjadrení in abstracto uvádza, že „dedičská vec nie je skutkovo a právne náročná v prípade, ak sa dedičia o mase majetku poručiteľa, o jeho hodnote, o pasívach dedičstva, o spôsobe vyporiadania medzi sebou, vrátane vyporiadania BSM, dohodnú v súlade so zákonom“. In concreto však podľa názoru krajského súdu „predmetná vec bola skutkovo a právne náročná od samého začiatku súdneho konania..., keďže manželka poručiteľa a dve deti z druhého manželstva poručiteľa na jednej strane a dcéra poručiteľa z prvého manželstva poručiteľa na strane druhej sa nevedeli dohodnúť o hodnote majetku poručiteľa, o spôsobe vyporiadania BSM, o pasívach dedičstva... Dedičia sa nedohodli ani na vložených investíciách manželkou poručiteľa, deťmi poručiteľa z jeho druhého manželstva, do majetku patriaceho do BSM. Súd prvého stupňa pred rozhodnutím napadnutým uznesením sa musel najprv vyporiadať s predloženou listinou označenou ako závet, s okruhom dedičov..., na zistenie hodnoty nehnuteľného majetku poručiteľa nariadil znalecké dokazovanie... Spornosť v podstatných otázkach nebola odstránená ani na pojednávaní dňa 13.10.2010..., kedy pozostalá manželka tiež odmietala predložiť požadované doklady súdnemu komisárovi.“.

V nadväznosti na citované krajský súd zdôrazňuje, že „bez akýchkoľvek nových (iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností, za stavu, ktorý existoval už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým uznesením, (všetci) účastníci konania sa dohodli dňa 19.02.2015 v pre vec rozhodujúcich otázkach (o vyporiadaní BSM, o vyporiadaní dedičstva, na vložených investíciách) spôsobom obsiahnutým v osvedčení o dedičstve č. k. 13D 729/2008­255 zo dňa 19.02.2015, Dnot 107/2009,...; zo spisu nevyplýva, že by sporné skutočnosti boli vyvolané len dcérou poručiteľa z jeho prvého manželstva, resp. zavinením súdu. Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa, aj v osobe súdneho komisára, od začiatku konania dedičom poskytol reálnu možnosť dohodnúť sa. ... za prieťahy v konaní na strane súdu nemožno považovať to, že účastník využije riadny a mimoriadny opravný prostriedok a ani spôsob rozhodnutia súdom vyššieho stupňa.“.

8. Sťažovatelia doručili 22. júla 2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

K meritórnej stránke argumentov krajského súdu sťažovatelia uvádzajú, že sa s nimi nestotožňujú a „sú vo viacerých smeroch nesprávne“. Podľa sťažovateľov „krajský súd rozhodoval o odvolaní... uznesením zo dňa 30.6.2011 síce bez prieťahov, avšak tak, že odňal účastníkom konať pred súdom, čo spôsobilo, že vo vec odvolania rozhodol riadne až 30.5.2014. Z obsahu rozhodnutia súčasne vyplýva, že rozhodnutie, ktoré vydal voči sťažovateľovi v 2. rade korigoval, teda nielenže odňal účastníčkam v 1. a 3. rade právo konať pred súdom, keď ich odvolanie odmietol, ale v prvom prípade rozhodol aj vecne nesprávne.“. Sumárne tak „odvolacie konanie... trvalo dlhšie ako 3 roky a 3 mesiace. Výsledkom odvolacieho konania pritom bolo výlučne to, že Krajský súd zrušil rozhodnutie a vrátil vec prvostupňovému súdu, teda vec ani meritórne nerozhodol a neodstránil právnu neistotu účastníkov... Za týchto okolností tvrdenie súdu o tom, že išlo o skutkovo a právne zložitú vec neobstojí, keďže odvolací súd nerozhodoval o žiadnych skutkových otázkach a pokiaľ ide o právne posúdenie, opieral sa výlučne o jednoduché právo.“.

Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského súdu, podľa ktorého je dedičská vec skutkovo a právne nenáročná, len ak sa dedičia dohodnú. Tvrdia, že „takýto právny záver popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom, že účastníci konania sa o predmete konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú na súd... Navyše to, že dedičská agenda, ako aj princípy vyporiadania BSM, ktoré boli predmetom odvolania, patria medzi bežnú činnosť súdov a preto nemožno hovoriť o právnej náročnosti sporu konštatoval Ústavný súd SR opakovane... O skutkovú náročnosť nemohlo ísť s ohľadom na to, že skutkové otázky Krajský súd neposudzoval, vec len právne posúdil s ohľadom na procesné práva účastníka.“.

Sťažovatelia neakceptujú ani obranu krajského súdu založenú na tvrdeniach o využívaní opravných prostriedkov účastníkmi konania, ani na vysokej pracovnej zaťaženosti súdu. K podstate dedičského konania poukazujú na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 403/2011. Ďalej argumentujú zlým zdravotným stavom sťažovateľky v 1. rade, problémami s užívaním nehnuteľnosti (vysoké náklady na prevádzku, vlámanie do domu v novembri 2012 a pod.), s tým súvisiacou potrebou reorganizácie každodenného rodinného života (presťahovanie sťažovateľa v 2. rade s celou rodinou do domu k sťažovateľke v 1. rade), pričom tvrdia, že „takáto zmena by nebola nevyhnutné, ak by dedičstvo bolo vyporiadané a sťažovateľka mohla dom predať a obstarať si bývanie adekvátne jej zdravotnému stavu“. Odmietnutie prevzatia zodpovednosti krajským súdom za prieťahy ním spôsobené by sa podľa názoru sťažovateľov malo odzrkadliť v sume priznaného finančného zadosťučinenia.

V závere stanoviska sťažovatelia zotrvávajú na svojom sťažnostnom petite, avšak „vzhľadom na ukončenie konania, výrok pod bodom 4. (príkaz konať bez prieťahov) stratil svoj podklad a nežiadame o ňom rozhodnúť. Tiež s ohľadom na to, že Ústavný súd SR pripustil na konanie len časť sťažnosti voči Krajskému súdu..., je potrebné uvedené zohľadniť aj pri jednotlivých výrokoch pri priznaní primeraného zadosťučinenia. S poukazom na uplatňovaný nárok na náhradu trov konania v časti 8. petitu navrhujeme, aby súd rozhodol o tom, že: 8. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov v 1. až 3. rade na účet advokátky Mgr. Evy Braxatorisovej č. ú. ... vo výške 854,38 Eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

11. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

Predmetom konania v žalovanej veci vedenej krajským súdom bolo odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. Právna stránka konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov nezakladá jeho náročnosť vzhľadom na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa konaní tohto charakteru. Tento typ rozhodovacieho procesu sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebou zisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie, pričom tento majetok sa niekedy prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sa v takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (napr. IV. ÚS 249/08, III. ÚS 93/09, I. ÚS 527/2013).

12. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní dospel ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu k záveru, že o prípadnom podiele sťažovateľov na kritizovanej dĺžke odvolacieho konania nemožno vôbec uvažovať. Z vyžiadaného súdneho spisu nevyplýva, že by počas konania o odvolaní krajský súd od sťažovateľov vyžadoval procesne relevantnú súčinnosť, a tak neprichádza do úvahy ani záver, že by sťažovatelia v určitom úseku žalovaného konania boli bezdôvodne pasívni. Reálny dopad na dĺžku odvolacieho konania malo podanie dovolania sťažovateľkou v 1. rade. V tejto súvislosti krajský súd vo vyjadrení k prijatej sťažnosti naznačil, že konajúcemu súdu nemožno pričítať predĺženie konania v prípade, ak účastník konania využije opravný prostriedok. S formulovaným názorom vo všeobecnosti ústavný súd súhlasí (napr. I. ÚS 31/01), jedným dychom však zdôrazňuje, že podanie opravného prostriedku nezbavuje konajúci súd ústavnej povinnosti rozhodnúť o ňom bez zbytočných prieťahov. Okrem toho opravný prostriedok môže predstavovať aj nástroj ochrany účastníka konania pred postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu vadným i z hľadiska samotného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad ide aj v tu prerokovávanej veci sťažovateľov, čo však bude vysvetlené pri analýze tretieho kritéria posudzovania prípadných prieťahov v konaní. Pokiaľ teda opravný prostriedok v okolnostiach konkrétneho prípadu predstavuje dôvodný a účinný nástroj ochrany práv účastníka konania, potom konajúci súd (či už ten, proti postupu a rozhodnutiu ktorého opravný prostriedok smeruje, alebo aj ten, ktorý o ňom koná a rozhoduje) nemôže svoju bezdôvodnú procesnú pasivitu ospravedlňovať využitím takého opravného prostriedku.

Absurdne v konečnom dôsledku vyznieva i poukaz krajského súdu na fakt, že sa sťažovatelia obrátili so sťažnosťou vo veci zbytočných prieťahov na ústavný súd, následne sa dohodli a dedičské konanie mohlo byť ukončené. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu doručená 3. februára 2014 (nie 3. februára 2015, ako to nesprávne uvádza krajský súd, pozn.), pričom 19. februára 2015, keď sťažovatelia uzavreli dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a následnom vyporiadaní dedičstva, ich sťažnosť nebola ešte ani prijatá na ďalšie konanie. Ich postoj k uzatvorenej dohode teda nemohol byť ovplyvnený vývojom konania, ktoré podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iniciovali na ústavnom súde.

Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že námietky krajského súdu voči správaniu sťažovateľov v žalovanom konaní sú nedôvodné. Dĺžka konania o odvolaní sťažovateľov nebola spôsobená neplnením ich procesných povinností, neposkytovaním potrebnej súčinnosti krajskému súdu ani žiadnym iným právne významným postojom rozporným s ústavno­právne determinovaným účelom základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.

13. Postup krajského súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z vlastných zistení z vyžiadaného súdneho spisu.

V prvej fáze odvolacieho konania, teda po nápade odvolacej veci z okresného súdu (19. mája 2011), postupoval krajský súd plynulo a bez prieťahov, keď po mesiaci a pol (30. júna 2011) o odvolaní sťažovateľov rozhodol a spisový materiál vrátil 2. augusta 2011 okresnému súdu.

Po vrátení veci z dovolacieho súdu na ďalšie konanie 23. novembra 2012 bol postup krajského súdu poznačený neprerušovanou nečinnosťou až do 30. mája 2014, keď uznesením č. k. 2 CoD 13/2012­228 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd teda bezdôvodne nekonal viac ako 18 mesiacov.

14. Ústavný súd neopomína charakter odvolacieho konania, v rámci ktorého je úlohou odvolacieho súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu, pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdom na prejednanie odvolania [§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný (napr. III. ÚS 218/2012).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody (napr. III. ÚS 339/07, III. ÚS 46/08 a pod.).

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov za tri úkony právnej služby u každého z nich, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, za písomné podanie (sťažnosť) a za podanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. K priznaniu náhrady trov za podanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu vedie ústavný súd zistenie, že kvalifikovane a cielene reagovalo na právnu argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa hodnotenia správania sťažovateľov v žalovanom konaní ako jedného z kritérií posudzovania prieťahov v súdnom konaní. Obrana krajského súdu prezentovaná v jeho vyjadrení si však nevyžadovala zo strany sťažovateľov uvádzanie žiadnych nových skutkových okolností, preto ústavný súd trovy porady k vyjadreniu krajského súdu nepovažoval za účelne vynaložené a ich náhradu sťažovateľom nepriznal.

Spolu teda ústavný súd priznal náhradu trov za deväť úkonov právnej služby. Prvých šesť úkonov právnej služby bolo vykonaných v roku 2014, tri úkony v roku 2015.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 804 € pre úkony v roku 2014), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2014 odmenu v sume 134 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 8,04 € za každý úkon právnej pomoci. Vo vzťahu k úkonu právnej služby v roku 2015 predstavuje odmena za jeden úkon 139,83 € a režijný paušál 8,39 €.