III. ÚS 145/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 a sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 13. júna 2013 návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 198/2009, v ktorej bol právoplatne odsúdený za „zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a iné na trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia“.

O návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 tak, že obnovu konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 198/2009 povolil. Zároveň senát okresného súdu rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy vzal sťažovateľa do väzby (napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014).

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade o jeho osobnej slobode rozhodol nepríslušný senát, keďže príslušným na rozhodnutie o väzbe po povolení obnovy konania sa stal senát okresného súdu 2 T, ktorý bol povolaným na konanie v obnovenej veci. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014, ktorým bol vzatý do väzby za nezákonné a trvanie väzby, resp. pozbavenie osobnej slobody za rozporné s ústavou. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy).

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu jeho návrhu na ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014

Označeným uznesením okresný súd po tom, ako bola na základe návrhu sťažovateľa povolená obnova konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 198/2009, rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014, ústavný súd poznamenáva, že preskúmaniu tohto rozhodnutia okresného súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).

Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť.

Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, rovnako ako aj z poučenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí, ktoré si ústavný súd vyžiadal na nahliadnutie, jednoznačne vyplýva, že proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby bol prípustný riadny opravný prostriedok – sťažnosť, prostredníctvom ktorej sa sťažovateľ mohol a mal v prípade jeho presvedčenia o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu domáhať ochrany tohto práva prostredníctvom na to povolaného všeobecného súdu.

3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014

Ako už bolo spomenuté, podstatu sťažnosti sťažovateľa tvorí námietka porušenia jeho základných práv rozhodnutím okresného súdu o vzatí osoby sťažovateľa do väzby po rozhodnutí o povolení obnovy konania, t. j. uznesením sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014. Jediným dôvodom, pre ktorý sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014, je, že tento súd v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré už bolo „iným“ konaním, „v rámci revízneho princípu... mal možnosť nápravy“ stavu zapríčineného rozhodnutím z 13. augusta 2014, „ale neurobil tak“. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že takúto konštrukciu uplatnenia ústavnoprávnej ochrany základných práv alebo slobôd nie je možné akceptovať. Napadnutím uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014 sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno atakovať uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014, pretože toto vzišlo z iného s vecou vedenou krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 121/2014 priamo nesúvisiaceho konania. Takýto postup uplatnenia ochrany základných práv a slobôd zvolený sťažovateľom, keď inicioval iné konanie pred všeobecným súdom, aby skrz neho následne sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy napadol skoršie rozhodnutie vydané v inom konaní, nie je súladný s účelom poskytovania ústavnoprávnej ochrany, ústavný súd by totiž v rámci svojej zákonnej a ústavnej právomoci „nedosiahol“ až na sporné rozhodnutie (uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014).

Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy poznamenáva, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho osobnej slobode. Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu sa v obdobných prípadoch (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09) zhodla v názore, že čl. 46 ods. 1 ústavy je všeobecným ustanovením, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto by ju ústavný súd mohol odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z tohto dôvodu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal, pretože sa stali bezpredmetnými.