III. ÚS 15/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 15/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Vevurkovou, Mieru 312/13, Námestovo, vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 32/2015 a jeho uznesením z 9. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 11/2014 z 8. júla 2014 uznaný za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a § 138 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 4 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 To 4/2015-232 z 3. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Tdo 32/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľa odmietol nepovažujúc za splnené uplatnené dôvody dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].

Následne podané dovolanie, ktorým sa sťažovateľ na najvyššom súde domáhal vyslovenia, že uznesením krajského súdu „bol porušený zákon v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného poriadku, § 293 ods. 8 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, a to v neprospech obvineného“, najvyšší súd na neverejnom zasadnutí odmietol z dôvodu, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

Podľa v sťažnosti prezentovaného názoru sťažovateľa bola jeho neúčasť na verejnom zasadnutí krajského súdu ospravedlnená závažnými dôvodmi. Poukazuje pritom na obsah poučenia v upovedomení o verejnom zasadnutí, ktoré mu krajský súd pred jeho vykonaním doručil. Vyjadruje preto presvedčenie, že krajský súd „vykonal verejné zasadnutie o odvolaní v jeho neprítomnosti v rozpore so zákonom, a to vzhľadom najmä na inštitút upravený v ust. § 86 Trestného zákona o účinnej ľútosti, kedy trestnosť činu zaniká aj vtedy ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona a páchateľ svoju povinnosť splnil skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu. Keďže sťažovateľ pokladal svoju žiadosť o odročenie verejného zasadnutia za podanú riadne, nepredpokladal, že súd v tejto vecí vykonaná verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho bol ukrátený o možnosť splniť svoju povinnosť skôr než sa odvolací súd odobral na záverečnú poradu...

S poukazom na uvedené možno ustáliť, že zákonné podmienky pre vykonanie verejného zasadnutia na odvolacom súde dňa 03.02.2015 v neprítomnosti sťažovateľa splnené neboli, a verejné zasadnutie v neprítomností sťažovateľa vykonané byť nemalo.“.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Kompetencie ústavného súdu teda nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Zohľadňujúc uvedené sa ústavný súd oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu, ktoré je výsledkom napadnutého postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 32/2015. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia odôvodnil svoj záver, že krajský súd nepochybil, keď vykonal verejné zasadnutie 3. februára 2015 v neprítomnosti sťažovateľa s poukazom na § 292 a § 293 Trestného poriadku tak, že nutnosť účasti sťažovateľa je potrebné posudzovať podľa toho, či ho súd ako obvineného na verejné zasadnutie predvolal alebo či ho len o verejnom zasadnutí upovedomil. Poukazujúc na § 292 a § 293 Trestného poriadku možno podľa najvyššieho súdu „konštatovať, že predvolanie obvineného na verejné zasadnutie prichádza do úvahy v prípade nevyhnutnosti jeho osobnej účasti na verejnom zasadnutí a v ostatných prípadoch argumentum a contrario sa obvinený o účasti na verejnom zasadnutí len upovedomí (§ 292 ods. 1 prvá veta Trestný poriadok). Obvineného súd na verejné zasadnutie spravidla predvoláva vtedy, keď považuje za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu k dôkazu vykonanému na tomto verejnom zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie vysvetlenie jeho odvolania. V ostatných prípadoch, keď osobná účasť obvineného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nie je nutná, sa obvinený o verejnom zasadnutí len upovedomí, a to ako osoba, ktorá svojim návrhom dala na verejné zasadnutie podnet, resp. ako osoba, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím. Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Námestovo po vykonaní dokazovania 8. júla 2014 pod. sp. zn. 6T 11/2014, rozhodol rozsudkom, proti ktorému obvinený do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 209) zahlásil odvolanie, ktoré bližšie neodôvodnil. Predseda senátu krajského súdu dňa 15. januára 2015 (č. l. 223) určil termín konania verejného zasadnutia na 3. februára 2015 o 9.30 hod. Obvinený bol o verejnom zasadnutí upovedomený, čo preukazuje upovedomenie o verejnom zasadnutí (č. l. 224) a rovnako aj úprava predsedu senátu odvolacieho súdu (č. l. 223 spisu). Upovedomenie o konaní verejného zasadnutia bolo obvinenému doručené dňa 19. januára 2015, 60 potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke (č. l. 223). Dôvod na predvolanie obvineného odvolacím sudom nebol, pretože v konaní pred súdom prvého stupňa sa priznal k neplneniu si vyživovacej povinnosti (č. l. 207 spisu) a po vyhlásení rozsudku, podal odvolanie, ktoré dodatočne neodôvodnil, ani nedeklaroval, že má v úmysle dlžné výživné uhradiť. Z predloženého spisového materiálu teda vyplýva, že obvinený bol riadne a včas upovedomený na verejné zasadnutie konané 3. februára 2015 a poučený v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku o možností konať verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného (č. l. 224 spisu - prvá veta upovedomenia), pričom neboli splnené ani podmienky pre postup podľa § 293 ods. 6 Trestného poriadku. Podľa § 293 ods. 8 Trestného poriadku ak obvinený hodnoverným spôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a súčasne písomne požiada súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd podrobne vysvetlil podmienky, za ktorých bolo možné rozhodovať o odvolaní sťažovateľa v jeho neprítomnosti opierajúc sa o platné znenie zákonných ustanovení upravujúcich trestné konanie. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty sťažovateľa, ktoré sa v zásade zhodujú aj s predloženou sťažnostnou argumentáciou, a skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd v danom prípade nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo, preto ani nie je možné dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy v takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd poznamenáva, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS 135/2014, III. ÚS 167/2015).

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, bolo namieste sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.