III. ÚS 153/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 153/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice­okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/2001 a postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... je účastníkom konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré je vedené Okresným súdom Košice­okolie (ďalej len „porušovateľ“) pod sp. zn. 14 C/171/2001, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ. Návrh na začatie konania bol doručený porušovateľovi dňa 28.03.2001. Tento bol zo strany sťažovateľa upravený podaním zo dňa 31.03.2003, ktoré bolo porušovateľovi doručené dňa 02.04.2003... Aj napriek skutočnosti, že návrh na začatie konania, ako je vyššie uvedené, bol porušovateľovi doručený ešte začiatkom roku 2001, resp. v prípade upraveného návrhu ešte začiatkom roku 2003, vec nie je do dnešného dňa ešte stále právoplatne ukončená. Vychádzajúc zo súdneho spisu je zrejmé, že vo veci sa riadne nepojednávalo spolu takmer viac ako 10 rokov (od 16.10.2003 do 06.02.2007; od 08.02.2007 do 28.02.2012; od 19.04.2012 do 19.03.2013; od 17.05.2013 do 11.02.2014). Je síce pravdou, že v týchto obdobiach bolo nariaďované znalecké dokazovanie, avšak je vonkoncom neakceptovateľné a neprípustné, aby znalecké dokazovanie v jednom konaní trvalo viac ako 10 rokov. Vznik prieťahov v konaní, a teda zbytočné predlžovanie konania vidí sťažovateľ okrem iného aj v laxnom prístupe porušovateľa v prípade priznávania odmeny jednotlivým znalcom v konaní, nakoľko tieto priznával bez toho, aby náležité posúdil, či nárok uplatňovaný znalcami je v súlade s príslušnými právnymi predpismi... Sťažovateľ má za to, že práve vyššie uvedené skutočnosti spôsobili, že konanie vedené pod sp. zn. 14 C/171/2001 sa vedie ku dnešnému dňu už viac ako 13, resp. 11 rokov. Vyššie uvedené sťažovateľ považuje za zjavné a ničím neodôvodnené prieťahy v konaní a teda má za to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/171/2001 došlo zo strany porušovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, resp. jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.» Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/2001 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov konania. Okrem uvedeného bez toho, aby v sťažnosti uviedol argumenty, sťažovateľ v petite taktiež ústavnému súdu navrhuje, aby krajskému súdu prikázal v odvolacom konaní bezodkladne konať.

2. 1 Predmetom časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/2001, je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Navyše, zjavne neopodstatnená je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu aj sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd preverujúc na okresnom súde aktuálny stav konania vedeného pod sp. zn. 14 C 171/2001 zistil, že okresný súd v merite veci rozhodol rozsudkom z 5. marca 2014, a sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv postupom okresného súdu, bola ústavnému súdu doručená až 14. marca 2014.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. 2 Pokiaľ sťažovateľ bez bližšej argumentácie a bez uvedenia spisovej značky navrhuje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v odvolacom konaní bezodkladne konal, ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 57/2015).