III. ÚS 154/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TINUM ERES s. r. o., Wuppertálska 7 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 252/2013­37 zo 6. marca 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom v tom čase účinnom znení (ďalej len „zákon o DPH“) listom zo 16. augusta 2013 Daňovému úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“) oznámila, že sa 14. augusta 2013 ako právna nástupníčka platiteľa dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) obchodnej spoločnosti , , ktorá zanikla bez likvidácie, stala platiteľom DPH.

Daňový úrad listami č. 9800302/5/4014634/2013/Jel z 3. septembra 2013 a č. 9801401/5/4118062/2013/Ber z 10. septembra 2013 vyzval sťažovateľku, aby predložila doklady preukazujúce, že je zdaniteľnou osobou. Na tieto výzvy sťažovateľka reagovala 16. septembra 2013 tak, že daňový úrad požiadala o konkretizáciu požadovaných dokladov.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd týmto rozhodnutím porušil ňou označené články ústavy a listiny a jej práva a základné práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom, čo odôvodnila takto: „V zmysle... ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. je... jednoznačné, že dňom oznámenia o právnom nástupníctve bol správca dane povinný začať daňové konanie..., pričom rozhodnutie mal vydať v zákonnej 7 dňovej lehote. Nakoľko v prípade vyhovenia je... povinný vydať osvedčenie , toto osvedčenie je podľa § 67 ods. 7 meritórnym rozhodnutím v daňovom konaní!... Predpokladom pre uplatnenie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy je nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Oznámenie o nevydaní osvedčenia nie je procesným úkonom definovaným daňovým poriadkom ani zákonom č. 222/2004 Z. z.. Nejde teda o žiaden právno­aplikačný akt, ktorým by mohol správca dane aplikovať právo a rozhodnúť o podaní daňového subjektu... Vydanie oznámenia je teda jednoznačne potrebné považovať za nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, keďže žiaden právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec a skončí daňové konanie len neformálnym oznámením. Rovnako vydanie oznámenia je nečinnosťou správneho orgánu, keďže ten aj napriek uplynutiu zákonných lehôt v danej veci nevydal rozhodnutie v zmysle zákona... ... správcovia daní si účelovo vytvárajú vlastné interné postupy, ktoré nie sú zákonom upravené, aby obchádzali zákonnú povinnosť stanovenú v § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. Celé hmotné právo akceptuje prechod všetkých práv a povinností z právneho predchodcu na právneho nástupcu a teda nie je zrejmé, prečo takúto základnú zásadu hmotného práva narúšajú správcovia daní na základe arbitrárneho postupu z dôvodu , ktorý objektívne nie je akceptovateľný. Zo strany správcov dane ide o svojvoľné konanie, kedy len sám správca dane rozhodne, či rozhodnutie vydá alebo nie, čo je v právnom štáte neakceptovateľné... ... je povinnosťou orgánu štátnej správy n základe podania fyzickej osoby alebo právnickej osoby začať príslušné konania a toto konanie ukončiť zákonom dovoleným spôsobom. Každý iný spôsob, ktorým správny orgán odmietne konať v danej veci, pričom za odmietnutie je potrebné považovať aj odmietnutie vydať zákonom ustanovené rozhodnutie, je nutné považovať za nečinnosť orgánu štátnej správy, keďže štátny orgán bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Za nečinnosť je nutne potrebné považovať aj taký stav, keď štátny orgán odmieta vydať rozhodnutie a vec vybaví len neformálnym listom, čo je aj tento prípad. ... ak by sa pripustila možnosť ukončiť konania podľa ľubovôle len na základe neformálneho listu...Účastníkom konania by sa automaticky odoberali práva spojené s vedením zákonom upraveného konania..., s vydaním meritórneho rozhodnutia (primerané odôvodnenie rozhodnutia, právo na odvolanie a prípadné mimoriadne opravné prostriedky), ako aj s ďalšou súdnou ochranou voči nezákonným rozhodnutiam (súdny prieskum). Nečinnosť je teda potrebné chápať nielen ako omisívne konanie, ale aj ako konanie spôsobom, ktorý nie je zákonom aprobovaný a odmietania konať v zmysle zákona a odmietania vydať zákonom upravené rozhodnutie v danej veci.“

Sťažovateľka v ďalšom poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 295/2013 z 29. novembra 2013, v ktorom konajúci súd v obdobnej veci uložil administratívnemu orgánu povinnosť rozhodnutie vydať, preto závery krajského súdu v jej veci považuje za rozporné s ústavne konformným výkladom právnych predpisov, nerešpektujúce základné vymedzenie pôsobnosti štátnych orgánov a rešpektovania základných práv účastníkov konaní. Podľa sťažovateľky neobstojí tvrdenie krajského súdu, že z právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie so zákonom ustanovenými náležitosťami, pretože zo zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) jednoznačne vyplýva povinnosť vydať vo veci takéto rozhodnutie. Sťažovateľka tvrdí, že podľa § 72 ods. 1 daňového poriadku proti rozhodnutiu možno podať odvolanie, ak tento zákon neustanovuje inak. Pretože však daňový úrad nevydal rozhodnutie, „automaticky obral o toto základné právo žalobcu“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na ďalšie uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 24/2013 z 23. apríla 2013, z ktorého vyplýva záver, že nevydať rozhodnutie v prípade neúplnej alebo neopodstatnenej žiadosti o registráciu platiteľa DPH by bolo porušením čl. 46 ústavy.

Podľa slov sťažovateľky „Ak zákon vyžaduje vydanie kladného rozhodnutia o registrácii za platiteľa dane, je nutné v súlade s materiálnym chápaním právneho štátu a rovnosti pred zákonom vyžadovať, aby takéto rozhodnutie bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie... Rovnako právny názor Krajského súdu v Košiciach o možnosti vybaviť vec spôsobom, z ktorého je zrejmé, že štátny orgán považuje vec za skončenú, je prejavom vysokej miery arbitrárnosti. Konanie začal sťažovateľ, teda jemu musí byť primárne zrejmé, akým právno­aplikačným aktom skončil orgán štátnej správy konanie v jeho veci a aké možnosti nápravy v tomto konaní sťažovateľ má. Oznámenie... nie je žiadnym právno­ aplikačným aktom, na základe ktorého by mohlo byť ukončené začaté daňové konanie.“.

Sťažovateľka porušenie základných práv vidí aj v tom, že krajský súd v rozpore s jej presvedčením odôvodil napadnuté rozhodnutie tým, že nepreukázala svoje postavenie ako zdaniteľnej osoby. Týmto mal krajský súd neprimerane zasiahnuť do práv sťažovateľky, keď „nepreukázanie určitej skutočnosti prisúdil na ujmu sťažovateľa, hoci ten takúto povinnosť nemal“, pretože v prípade nástupcu zdaniteľnej osoby „ide o univerzálnu sukcesiu do práv právneho predchodcu...“ a „Výklad, z ktorého vyplýva povinnosť právneho nástupcu preukázať postavenie zdaniteľnej osoby, nemožno považovať ani za extenzívny výklad predmetného ustanovenia, keďže preukazovanie akéhokoľvek postavenia nie je ustanovená žiadnym zákonným ustanovením.“. Sťažovateľka tvrdí, že v danej veci je rozhodnou skutočnosťou „vznik právneho nástupníctva a nie preukázanie postavenia zdaniteľnej osoby, tak ako tvrdí súdu a správca dane“. Nesúhlasí teda so závermi krajského súdu, ktorý „na vznik statusu platiteľa dane zo zákona vyžaduje preukázanie postavenia zdaniteľnej osoby“. Uvádza, že správny orgán (daňový úrad) nemá žiadne „oprávnenie spochybňovať a nerešpektovať právoplatné rozhodnutie správcu dane, ktorý rozhodol o statuse platiteľa dane pre právneho predchodcu. Toto postavenie následne... jednoznačne nadobúdajú aj jeho... nástupcovia.“. Rovnako posudzovanie následne vykonávanej ekonomickej činnosti pri preukazovaní postavenia zdaniteľnej osoby nie je podľa sťažovateľky posudzovaním právneho nástupníctva, ale posudzovaním samotného právneho nástupcu, preto sťažovateľka zdôraznila, že „Krajský súd... uznesením sp. zn. 7 S/225/2013­22 zo dňa 22. januára 2014 porušil základné právo sťažovateľa na ukladanie povinností zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach, tak ako je zaručené v čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, keď postup správcu dane viazal na nesplnenie povinnosti, ktorá sťažovateľovi v zmysle zákona nikdy nevznikla.“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. júna 2014, ktoré sťažovateľka označila ako „doplnenie dôvodov ústavnej sťažnosti“, opätovne poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 295/2013 z 29. novembra 2013, z odôvodnenia ktorého citovala a závermi ktorého odôvodňovala svoje tvrdenia. Uviedla, že krajský súd napadnutým uznesením jej odňal možnosť ochrany jej práv pred súdom, keďže „nepripustil súdny prieskum zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Ako súd uviedol, inštitút návrhu na ochranu proti nečinnosti neslúži účelu prieskumu správnosti či nesprávnosti vydaného rozhodnutia, avšak bez právoplatného rozhodnutia takýto súdny prieskum nie je v zmysle ust. druhej hlavy piatej časti O. s. p. prípustný. Zamietnutím žaloby proti nečinnosti, hoc vo veci... nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie, sa odňalo právo sťažovateľa na domáhanie sa práva na nezávislom a nestrannom súde.“. Sťažovateľka je presvedčená, že „Správnosť, či zákonnosť záverov správcu dane, z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach zamietol návrh sťažovateľa, nemôže byť bez vydania meritórneho rozhodnutia predmetom posúdenia súdom, čo evidentne znamená porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

V závere sťažovateľka konštatovala, že „postup Krajského súdu v Košiciach je potrebné považovať za diskriminačný, keďže rovnakú situáciu riešil odchylným spôsobom, pričom tento odchylný spôsob posudzovania nemožno rozumne odôvodniť, čím porušil základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a obdobne čl. 4 listiny povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a obdobne čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Výzvou zo dňa 3. 9. 2013 žiadal odporca navrhovateľa, aby mu v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložil notársku zápisnicu N 272/2013, NZ 21527/2013, NCRIs 21970/2013. Výzvou zo dňa 10. 9. 2013 žiadal odporca navrhovateľa, aby mu v lehote do 8 dní od doručenia výzvy zapožičal doklady preukazujúce, že daňový subjekt TINUM ERES s. r. o. je zdaniteľnou osobou v zmysle zákona č. 222/2004 Z z. o DPH v znení neskorších predpisov vrátane notárskej zápisnice N 272/2013, NZ 21527/2013 zo dňa 26. 6. 2013, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní. Z úradného záznamu spísaného Daňovým úradom Košice dňa 11. 9. 2013 podľa § 37 ods. 5 v nadväznosti na § 19 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní vyplýva, že zamestnanci správcu dane vykonali dňa 11. 9. 2013 miestne zisťovanie v mieste sídla daňového subjektu TINUM ERES s. r. o., podľa výpisu z OR ­ Wuppertálska č. 7 v Košiciach, kde sa nachádza obytný blok, označenie daňového subjektu sa nachádzalo na poštovej schránke pred vchodom do bloku. Na poštovej schránke s menom sa nachádzalo označenie troch spoločností ­ , , TINUM ERES s. r. o., ktoré bolo vytlačené na papieri a prelepené lepiacou páskou, pričom na zvonenie správcu dane nikto neotváral. Písomným oznámením zo dňa 16. 9. 2013 navrhovateľ oznámil odporcovi, že v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. sa platiteľom stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom... Podľa jeho názoru bolo povinnosťou správcu dane bezodkladne, najneskôr v zákonnej lehote 7 dní, (najneskôr 27. 8. 2013) daňový subjekt registrovať, vydať mu osvedčenie o registrácii a prideliť identifikačné číslo. Správca dane si však svoju zákonnú povinnosť nesplnil. Správca dane v zákonnej lehote nevykonal žiaden procesný úkon voči spoločnosti a svojvoľne ignoruje zákonnú povinnosť. Správca dane listom zo dňa 3. 9. 2013, teda po dvojnásobnom uplynutí zákonnej lehoty, a listom zo dňa 10. 9. 2013, teda až 14 dní po uplynutí zákonnej lehoty, zaslal výzvu na predloženie notárskej zápisnice a výzvu na zapožičanie dokladov preukazujúcich, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou, ale nešpecifikuje, aké konkrétne doklady žiada zapožičať, preto z uvedeného dôvodu nie je možné tejto výzve správcu dane vyhovieť. K zapožičaniu notárskej zápisnice uviedol, že uvedená notárska zápisnica obsahuje projekt rozdelenia spoločnosti a nie je dokladom preukazujúcim vznik spoločnosti na základe právneho nástupníctva.

. . Odporca písomným oznámením č. 9800302/5/4369718/2013/Jel zo dňa 25. 9. 2013. . . navrhovateľovi. . . oznámil v súlade so zákonom č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Postavenie platiteľa dane z pridanej hodnoty môže získať len zdaniteľná osoba. Podľa § 3 zákona o DPH je zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Ekonomická činnosť je vymedzená v § 3 ods. 2 zákona o DPH a v zásade sa ňou rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem.

. . Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánu verejnej správy, teda stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.

musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať. Ustanovenia štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. upravujúce konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy umožňujú súdu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať a v primeranej lehote rozhodnúť, samozrejme za predpokladu, že po oboznámení sa s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci týkajúcej sa navrhovateľa bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom, hoci by konať mohol a mal. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že na ich základe možno nečinnému orgánu verejnej správy len uložiť povinnosť zaoberať sa vecou navrhovateľa a vydať o tom rozhodnutie. Súd nie je v tomto konaní oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej veci príslušným orgánom, prípadne mu

. . dal jednoznačne navrhovateľovi v písomnom oznámení zo dňa 25. 9. 2013 na vedomie, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Oznámenie navrhovateľa o právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti , ktorá bola platiteľom DPH, odporca vybavil spôsobom, z ktorého je zrejmé, že dôvodom nevydania osvedčenia o registrácii pre DPH je skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal postavenie zdaniteľnej osoby, preto mu nie je možné priznať status platiteľa dane zo zákona podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH. Možno preto konštatovať, že v predmetnej veci odporca rozhodol tým, že oznámením o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 25. 9. 2013 vyrozumel navrhovateľa o tom, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

. .

Vzhľadom na predmet konania pred všeobecným (krajským) súdom (návrh podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku) je potrebné pripomenúť, že podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť už z prvej vety ustanovenia § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom; odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania. Úloha všeobecného súdu v takomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

Z tohto hľadiska po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci zverenej mu procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie riadilo, keď jeho príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Závery konajúceho všeobecného súdu vychádzajú z konkrétnych v rozhodnutí uvedených faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu sťažovateľky presvedčivo a náležite odôvodnil.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd taktiež pripomína, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd sa vyjadril už aj k námietke, že iný súd (Krajský súd v Banskej Bystrici) v obdobnej veci rozhodol odlišne (pozri II. ÚS 766/2014 zo 6. novembra 2014). Je potrebné pripomenúť, že táto skutočnosť sama osebe nepostačuje pre záver o porušení základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, prípadne o porušení princípu právnej istoty.

Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu je jeden z možných výkladov príslušných ustanovení zákona o DPH a daňového poriadku, nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť, rešpektuje zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie je arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto právny záver krajského súdu nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015