III. ÚS 154/2016

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 42/2014 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný súd”) sp. zn. 27 P 109/2014 z 12. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. novembra 2014“ alebo „rozsudok z 12. novembra 2014“) týkajúci sa určenia výživného pre maloletého (ďalej len ,,maloletý syn” alebo ,,maloletý”) od 19. októbra 2014 do budúcnosti, ako aj dlžného výživného od 1. novembra 2013 do 30. októbra 2014.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie sťažovateľ jednak z dôvodu nesprávneho skutkového zistenia súdom prvého stupňa, kde poukázal najmä na to, že navrhovateľka pôvodne uvádzala výdavky na dieťa v sume 338 €, až následne dodatočne tvrdila, že jej výdavky sú vyššie, a to 636,60 €, pričom uvedené sumy preukazovala dokladmi, z ktorých sa mnohé netýkali výdavkov na maloleté dieťa. Sťažovateľ teda rozporoval skutkové zistenie súdu o výdavkoch na dieťa v sume 636,60 €, čo odôvodnil konkrétnymi námietkami, pričom zastával názor, že výdavky uvádzané matkou v pôvodnom návrhu 338 € sú reálne, a suma 636,60 €, z ktorej vychádzal súd, nebola preukázaná a ide o nesprávne skutkové zistenie, ktoré je jedno z najpodstatnejších pre posúdenie prejednávaného prípadu.

Takisto sťažovateľ v odvolaní poukázal na nesprávnosť skutkového zistenia súdu o výške jeho príjmu, pretože jeho príjem nedosahuje v priemere sumu 2 994 € mesačne, ale maximálne sumu 2 724,92 €, ako aj poukázal na ďalšie nesprávne skutkové zistenia súdom týkajúce sa výšky príjmu matky, prípadne na nepreukázanie skutočností, z ktorých súd vychádzal (údajné pôžičky matky od jej brata v sume 500 € mesačne). Súčasne v odvolaní sťažovateľ tvrdil aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodov tam podrobne rozvedených. Odvolanie podala aj navrhovateľka, pričom nesúhlasila so sumou priznaného výživného a trvala na svojom návrhu v sume 800 €.

Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa stanovenia sumy výživného potvrdil a v časti o úprave styku sťažovateľa s maloletým ho zmenil.

Zhrňujúc uvedené sťažovateľ konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom otázku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súd identifikoval jednou vetou, „že za dôvod hodný osobitného zreteľa treba považovať to, že od 1.11.2013 rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu mal. Andreja”.

Podľa názoru sťažovateľa mu krajský súd vo svojom rozhodnutí neposkytol odpoveď, ktorá by zodpovedala § 157 ods. 2 Občianskemu súdnemu poriadku (ďalej aj ,,OSP“) na ním uplatnené odvolacie dôvody. Konkrétne k námietkam týkajúcim sa nesprávneho skutkového zistenia súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o výšku výdavkov na maloleté dieťa, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia iba uviedol, že výška mesačných výdavkov na dieťa v sume približne 650 € bola preukázaná. K ostatným námietkam sťažovateľa uvedeným v odvolaní týkajúcim sa nesprávneho zistenia skutkového stavu sa krajský súd nijako v odôvodnení napádaného rozhodnutia nevyjadril. Uvedené námietky a procesná obrana sťažovateľa sa pritom týkala základných okolností podstatných pre rozhodnutie súdu, teda jednak výšky výdavkov na strane maloletého a výšky jeho príjmov a bežných výdavkov.

S poukazom na uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že krajský súd napadnutým rozsudkom v časti výroku, ktorým potvrdil výživné určené prvostupňovým súdom, nerozhodol ústavne komfortným spôsobom, pretože svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 OSP, čím porušil jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže mu neposkytol odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, na ktoré sťažovateľ upozorňoval.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že „Výrok o určení výšky výživného aj výšky dlžného výživného je vecne správny. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. K odvolacím námietkam otca je potrebné uviesť, že pri nadštandardnom príjme otca môže byť výživné na maloleté dieťa určené aj s prihliadnutím na nadštandardné potreby. Suma mesačných výdavkov na dieťa vo výške cca 650,- Eur mesačne bola preukázaná. Aj keď pozostáva z nadštandardných položiek ako napr. platieb za opatrovateľskú službu, návštevy bazéna, je správny záver súdu prvého stupňa, že aj otec žije nadštandardným spôsobom života a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. Preto v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdený postupom podľa § 219 ods. 1 OSP. K námietkam matky odvolací súd uvádza, že výživné otca vo výške 500,- Eur mesačne spolu s vyživovacou povinnosťou matky dostatočným spôsobom pokrýva všetky existujúce potreby mal. .“.

Taktiež bolo podľa názoru krajského súdu správne aj „priznanie výživného už za obdobie od 1.11.2013, pretože v konaní bolo preukázané, že od tohto obdobia rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu mal. . Túto skutočnosť je potrebné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine.“.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej poukazuje na neodôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti s ignorovaním jeho námietky nenaplnenia zákonného predpokladu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v súlade s § 77 ods. 1 zákona o rodine, ústavný súd cituje z dôvodovej správy k zákonu o rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza, že cieľom doplnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Súd bude skúmať dôvody, ktoré bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď po tom, ako povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.

Sprísňujúca úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t. j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné (s ich existenciou sa musí súd vysporiadať v odôvodnení rozsudku), účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu (Komentár k zákonu o rodine k § 77, ASPI, stav k 15. 3. 2016).

Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti k neplnoletým deťom treba mať na zreteli, že zabezpečenie výživy sa týka nielen výživy vo vlastnom slova zmysle, ale všetkých nevyhnutných potrieb pre život kultúrneho človeka. Preto je potrebné, aby rodičia poskytovali podľa svojich schopností a možností toľko prostriedkov na výživu detí, aby z nich boli uspokojené v podstate všetky každodenné, ale dlhodobé osobné potreby dieťaťa, či už ide o jeho výživu vo vlastnom zmysle slova, potreby na prehlbovanie vzdelania, rozvoj záujmov aj záľub a na prípravu na povolanie. Zákonné kritériá na určovanie rozsahu výživného neplnoletých detí sú rovnaké a jednotné, avšak jednotlivé prípady určovania rozsahu sa od seba líšia v podkladoch rozhodujúcich pre toto určenie. Preto ku skvalitneniu rozhodovania o výživnom má predovšetkým význam zisťovanie skutočného stavu veci a jeho všestranné hodnotenie (R 30/1990, Sbírka rozhodnutí a sdělení soudů ČSSR).

Podľa § 63 ods. 3 zákona o rodine ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.

Predmetné ustanovenie týkajúce sa tvorby úspor zakotvuje možnosť danú všeobecnému súdu určiť nadštandardnú výšku výživného, t. j. takú, ktorá zaistí v budúcnosti zvýšené potreby maloletého najmä v súvislosti s jeho vzdelaním, ale napr. tiež bývaním, zabezpečením zdravotnej starostlivosti o dieťa v prípade určitých zdravotných komplikácií a pod., ale zároveň bude tiež znamenať v prípade tvorby úspor určitú istotu pre prípad zhoršenia finančnej situácie povinného rodiča.

Vychádzajúc z už uvedeného, názor sťažovateľa, že by výklad, resp. aplikácia príslušných ustanovení zákona o rodine, ako aj Občianskeho súdneho poriadku v danom prípade bola zo strany všeobecných súdov svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná, nemožno akceptovať. Iba námietky sťažovateľa v sťažnosti a podľa názoru sťažovateľa nedanie priamych a vyčerpávajúcich odpovedí na jeho argumenty prednesené v odvolaní ešte samy osebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemá v tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše, obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, ale jeho podstatou je najmä umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.

O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože uvedené rozhodnutie nemožno považovať za také, ktorým by mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označeného základného práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.