III. ÚS 155/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 17/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok okresného súd z 3. decembra 2014“), ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 26/2015 a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, kde sťažovateľ označil, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy ako takého, pričom nešpecifikoval, porušenie ktorého jeho atribútu. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z písomného označenia tohto článku ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavení navrhovateľa v konaní o zníženie výživného na vtedy dve maloleté deti bol rozsudkom okresného súdu zo 14. mája 2014 zamietnutý návrh na zníženie výživného na obe deti, ktoré mu bolo určené uznesením okresného súdu sp. zn. 4 P 57/2013 z 5. novembra 2013 v sume 200 € na prvé dieťa a 100 € na druhé dieťa. Hlavným argumentom sťažovateľa v prospech zníženia výšky výživného bola ním tvrdená podstatná zmena pomerov v dôsledku straty výhodného zamestnania, zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zhoršenia zdravotného stavu.

S ohľadom na uvedené považuje sťažovateľ tak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ako i krajského súdu „... za nespravodlivé, nepreskúmateľné a za protiústavné. Z predmetných súdnych rozhodnutí nevyplýva, z akého príjmu a majetkových pomerov sťažovateľa vychádzal súd druhého, ako aj prvého stupňa, keď dospeli k záveru, že je v schopnostiach a možnostiach sťažovateľa platiť výživné vo výške 200 eur na vtedy maloletú a vo výške 100 eur na maloletého s prihliadnutím na ďalšie vyživovacie povinnosti sťažovateľa. Preto obe súdne rozhodnutia považujem za nedostatočné a nepresvedčivé. Odvolací súd a rovnako prvostupňový súd sa vôbec nezaoberali súčasnými majetkovými a zárobkovými pomermi otca, t. j. či si hľadá zamestnanie, či nemá ďalší príjem a aká je celková životná úroveň otca v rozhodnom období. Rovnako sa ani jeden zo súdov nevysporiadal vo svojom rozhodnutí z podstatnou zmenou okolností na strane sťažovateľa, ktorá spočívala v tom, že sa odsťahoval z miesta jeho trvalého bydliska, keď sa obmedzili len na konštatovanie, že si stratu výhodného zamestnania privodil sám sťažovateľ.“.

Sťažovateľ rovnako namieta i porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania a konštatuje, že tak „... v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom konaní, pretože Okresný súd Prievidza na jednej strane zvýhodňoval plnoletú a maloletého (rovnako aj Krajský súd v Trenčíne) a znevýhodňoval sťažovateľa“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil.

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola odmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume. Sťažovateľ ďalej vyjadruje nespokojnosť s tým, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal dôvodmi jeho odvolania smerujúcimi proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým došlo k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na jeho dve deti. To robí napadnutý rozsudok krajského súdu podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym, nespravodlivým, nepreskúmateľným, nepredvídateľným a protiústavným.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2 OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c. Španielsko).

Ďalej krajský súd uviedol, že okresný súd „správne zameral svoje dokazovanie na porovnanie zmeny pomerov na strane povinného otca detí, ako aj na strane oprávnených detí a správne vo veci uzatvoril, že v danom prípade nie je dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti otca na mal. a plnoletú . Súd prvého stupňa po zrušení veci odvolacím súdom a doplnení dokazovania v naznačenom smere nadriadeným súdom správne vyhodnotil postup otca detí, ktorý sa vlastným zavinením pripravil o príjem z pracovného pomeru, keď zamestnávateľ s ním skončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa 09.10.2013, kedy bolo zistené, že otec detí mal pozitívnu dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu, pričom pracovný pomer bol ukončený uplynutím skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013, keď priemerný čistý príjem otca detí bol 1.301,44 Eur mesačne. Súd prvého stupňa rovnako správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto zmenu, ktorá nastala na strane otca detí, keďže tento sa vlastným zavinením pripravil o pracovný pomer a príjem zo zamestnania, pretože dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, teda súd prvého stupňa nemohol prihliadnuť na faktický príjem otca detí, ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory v nezamestnanosti, resp. z dohody o pracovnej činnosti. Taktiež bolo bezvýznamné preukazovať, že si otec hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v , bola vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania nemôžu byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného. Súd prvého stupňa teda správne vychádzal z tzv. potencionality príjmov na strane otca detí - z príjmu, ktorý by bol dosahoval za predpokladu, že by aj naďalej zotrval v pracovnom pomere. Pokiaľ otec v odvolaní poukazoval, že aj voči plnoletému synovi sa domáha zníženia výživného, pričom jeho návrh bol zamietnutý a vec bola z dôvodu ním podaného odvolania predložená odvolaciemu súdu, ktorá vec nie je skončená, odvolací súd uvádza, že v uvedenej veci bol rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa (otca detí) na zníženie výživného na plnoletého syna potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.04.2015, č. k. 5 Co/762/2014-134. Na základe uvedených skutočností mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa v predmetnej veci dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil, dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými otcom detí v odvolaní, preto odvolací súd

rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.“.

Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový

rozsudok

ako vecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý

rozsudok

krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho krajského súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany krajského súdu k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženie výživného na plnoleté dieťa. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa kritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnené. Ústavný súd si neosvojil argumentáciu sťažovateľa o porušení označených základných práv a práv postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu uvedených práv.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

V závere ústavný súd ešte poznamenáva, že nemal dôvod odchýliť sa od svojho právneho názoru vysloveného v obdobnej veci sp. zn. I. ÚS 324/2015.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016