III. ÚS 156/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 505/2014 z 23. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 219/2013-443 z 3. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 598/1999-361 z 21. augusta 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd zasiahli do jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „... žiaden zo súdov v citovaných konaniach neprejednal návrh sťažovateľa na náhradu za trvalý porast, predovšetkým na základe neoprávneného odôvodnenia, že citovaný nárok sťažovateľa je premlčaný“. Vo vzťahu k namietanému zásahu do práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že k zásahu do uvedeného práva malo dôjsť tým, že „až z písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu sa prvýkrát dozvedel, že ním podaná žaloba bola údajne premlčaná len preto, že ju mal ako žalobca odôvodniť ustanoveniami zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku... Odvolací súd zistil, že pri odôvodnení žaloby občianskym zákonníkom by bola žaloba podaná včas. Dovolací súd však tú okolnosť, že sa dovolateľ nemohol vyjadriť k tejto novej informácii o právnej stránke veci, nepovažoval za odňatie práva konať pred súdom, ale len za nesprávne právne posúdenie veci..., ktoré zmätočnosť konania a teda i právo na dovolacie konanie nezakladá.“. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza skutkové tvrdenia a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktoré považuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Porušenie svojich označených práv postupom najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie, hoci podľa sťažovateľovho názoru bola založená prípustnosť jeho dovolania.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásadná námietka sťažovateľa voči napadnutým rozhodnutiam spočíva v tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne posúdili námietku žalovaného, že nárok sťažovateľa je premlčaný, a najvyšší súd nesprávne posúdil prípustnosť dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu a rozhodol o odmietnutí dovolania, čo malo za následok, že najvyšší súd sa posúdením námietky premlčania nároku sťažovateľa vôbec nezaoberal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred súdom).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu namieta nedostatočnosť a arbitrárnosť ich odôvodnenia. Túto námietku je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade sťažovateľovmu odvolaniu proti rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, nemohlo byť vyhovené. Krajský súd vzhľadom na odvolacie námietky sťažovateľa ako žalobcu pre účely odstránenia pochybenia súdu prvého stupňa, keď sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom, nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom doplnil dokazovanie, čo bolo v súlade s § 213 ods. 4 OSP, a následne konštatoval, že ani po doplnení dokazovania nedošlo k zmene skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom a nedošlo ani k zmene právneho posúdenia veci. Krajský súd sa stotožnil s posúdením námietky premlčania nároku sťažovateľa zo strany okresného súdu a v napadnutom rozsudku sa rovnako ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s ďalšími odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ako je nedoručenie mu určitých podaní (listín) žalovaného, ktoré však nemali žiaden, resp. rozhodujúci vplyv pre konečné rozhodnutie súdu, alebo jeho tvrdenie, že v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Keďže krajský súd považoval odvolacie námietky sťažovateľa za nedôvodné, rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Podľa názoru ústavného súdu prima facie nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za neodôvodnený, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP ani podľa § 238 OSP.

Ako už ústavný súd uviedol, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prima facie nemožno považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.