III. ÚS 157/2015

Sťažnosť a obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2014 doručená sťažnosť a obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia uvádzajú, že v napadnutom konaní o zaplatenie sumy 20 000 € s príslušenstvom vedenom proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky začatom 8. februára 2011 vystupujú v postavení navrhovateľov.

Napokon sťažovatelia uvádzajú: „Dňa 08.04.2014 podali sťažovatelia sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní č. k. 8 C 19/2011, ktorú predsedníčka OS listom zo dňa 07.05.2014 Spr. 2139/2014 vyhodnotila ako dôvodnú. Porušovateľ ani ku dňu podania tejto sťažnosti vo veci nerozhodol ani len na prvom stupni. Vec je teda v nerozhodnutom stave, nie vinou sťažovateľov, viac ako 3 a pol roka. Stav neistoty sťažovateľov o výsledok konania trvá, sťažovatelia pociťujú beznádej a skrivosť, pričom sa na prieťahoch a neefektívnom, lacnom konaní porušovateľa nepodieľalo. Vec má pre sťažovateľov mimoriadny význam. Vec je pritom po právnej a skutkovej stránke nezložitá, porušovateľovi nič nebránilo, aby vo veci konal rýchlo a spravodlivo rozhodol do 1/2 roka (viď judikatúra ESĽP) S akcentom na vyššie uvedený skutkový stav veci sťažovatelia žiadajú priznať Ústavným súdom SR, v zhode s judikatúrou ESĽP pri odškodňovaní obetí prieťahov v kompenzačných konaniach, primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.500,­ eur pre každého. Sťažovatelia majú za to, že sú oprávnení s poukazom na judikatúru ESĽP vo veci Ištván a Ištvánová p. Slovensku z 12.6.2012, Komanický (č.6) p. Slovensku z 12.6.2012 už neposkytovať porušovateľovi ďalšiu primeranú lehotu na odstránenie nečinnosti, preto podávajú v záujme ochrany svojich základných práv a slobôd túto sťažnosť Ústavnému súdu SR.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011, prikáže okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 500 €, ako aj úhradu trov konania v sume 283,62 €.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Ústavný súd konštatuje, že je nesporné, že po upozornení predsedníčky okresného súdu na prieťahy a po prijatí príslušných opatrení okresný súd, ako už bolo uvedené, v merite veci rozsudkom z 21. augusta 2014 rozhodol, čím došlo k odstráneniu nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 458/2014 z 24. júla 2014 už odmietol sťažnosť sťažovateľov doručenú ústavnému súdu 25. júna 2014, ktorá svojím obsahom bola úplne identická so sťažnosťou, ktorá je posudzovaná v tomto konaní. V odôvodnení uvedeného uznesenia ústavný súd okrem iného poukázal na to, že doterajšia dĺžka napadnutého konania v rozsahu prevyšujúcom 3 roky sama osebe nesignalizuje relevantné porušenie označených práv. Ďalej ústavný súd v odôvodnení uvedeného uznesenia taktiež konštatoval, že „v prípade dlhšieho obdobia nečinnosti všeobecného súdu, resp. iného jeho konania (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku neprípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní“.

Keďže sťažovatelia napriek uvedenému podali v tej istej veci opakovanú sťažnosť už 14. augusta 2014, teda po uplynutí necelého mesiaca od rozhodnutia ústavného súdu z 24. júla 2014, ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.