III. ÚS 158/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 158/2015­43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka o prijatej sťažnosti spoločnosti JUPOR, s. r. o., Štefánikova 12, Michalovce, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Kreibikom, Opálová 18, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MCdo 1/2014 a jeho uznesením z 26. júna 2014 takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na strane navrhovateľky o zaplatenie sumy 30 306 € s príslušenstvom vedeného Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 1/2010. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 1/2010­186 z 21. októbra 2011 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 10 C 1/2010 z 21. marca 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil odporcovi v konaní (ďalej len „odporca“) povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 30 306 € s príslušenstvom. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 126/2012­236 z 8. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal 22. januára 2014 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie na základe podnetu odporcu. Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok krajského súdu bol riadnym spôsobom doručený právnemu zástupcovi odporcu 9. januára 2013 a doručením nadobudol aj právoplatnosť .

Ako ďalej uvádza sťažovateľka, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo doručené najvyššiemu súdu 22. januára 2014, „teda po lehote jedného roka od právoplatnosti rozsudku krajského súdu“. Preto podľa jej názoru z tohto dôvodu „mal a musel“ najvyšší súd mimoriadne dovolanie odmietnuť z dôvodu oneskorenosti jeho podania v zmysle § 243b v spojení s § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a poukazuje pri tom na judikatúru najvyššieho súdu, napríklad „5 Cdo 89/2007, V 3/1973“.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje: „­ rozsudky okresného súdu a krajského súdu nadobudli právoplatnosť 9. januára 2013 a to účinným doručením právnemu zástupcovi odporcu ­ Najvyšší súd svojim postupom a uznesením zásadným spôsobom ignoroval základne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a tým porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zrušením právoplatných rozsudkov napriek oneskorenosti podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. ­ Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal už vyznačenou doložkou právoplatnosti, napriek tomu, že to sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu namietal.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci nález v ktorom vysloví, že: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti JUPOR s. r. o. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 1/2014 z 26. júna 2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 1/2014 z 26. júna 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3. Obchodnej spoločnosti JUPOR s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.055,16 Eur... , ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta...“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že rozsudky okresného a krajského súdu nadobudli právoplatnosť 9. januára 2013, a to účinným doručením právnemu zástupcovi odporcu, vyznačenou doložkou právoplatnosti sa najvyšší súd nezaoberal a teda svojím postupom a uznesením zásadným spôsobom ignoroval základné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a tým porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru zrušením právoplatných rozsudkov napriek oneskorenosti podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. Navyše sťažovateľ zastáva názor, že odporca v predmetnej veci nevyužil všetky opravné prostriedky, pretože proti právoplatnému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie, poukázal pritom na judikatúru ústavného súdu (PL ÚS 57/99). Najvyšší súd sa v dovolacom konaní zaoberal predovšetkým otázkou, či boli splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora konať, zvlášť otázkou, či mimoriadne dovolanie bolo podané včas (pozri strana 8 a 9 uznesenia). Uskutočnil tiež výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania. V dovolacom konaní sa následne zaoberal otázkou, kto, resp. ktorú osobu možno označiť za nositeľa hmotnoprávnej povinnosti dlžníka vo vzťahu k poskytnutým finančným prostriedkom. Skutočnosť, že sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu nepostačuje na to, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti. Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2008, III. ÚS 267/08). Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil...“

Rovnako sťažovateľka vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o splnení či nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale splnenie či nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide o zastúpenie podľa § 25 (§ 24 O. s. p.). Zástupcovi, ktorého si účastník zvolil, udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé konanie (tzv. všeobecné procesné) alebo len pre určité úkony (jednoduché) ako to ustanovuje § 28 ods. 1 O. s. p. Plnomocenstvo udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 49 ods. 1 vety prvej O. s. p., ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili; voči iným účastníkom sú účinné, len čo im ich súd oznámil. V danom prípade je zo spisu zrejmé, že odporcu v konaní

9. januára 2013. V deň doručenia zásielky odporca a súdu oznámili súdu, že plnomocenstvo bolo odvolané (č. l. 244,245 a 246 spisu). Súd následne po tom, čo sa dozvedel o zániku plnomocenstva advokátovi, naradil rozsudok odvolacieho súdu doručiť odporcovi osobne. Uvedená zásielka odporcovi nebola dodaná, podľa zápisu vedúcej Pošty 1, Trebišov z 31. januára 2013 došlo pri doručovaní k zámene a podpísaná doručenka (16. januára 2013 nesprávnym adresátom f. ) bola vrátená odosielateľovi (Okresnému súdu Trebišov) dňa 17. januára 2013 (č. l. 247 spisu). Po tomto zistení súd nariadil znova doručiť rozsudok odvolacieho súdu odporcovi (viď úprava z 6. februára 2013). Odporca ako posledný z účastníkov podľa doručenky rozsudok odvolacieho súdu prevzal 14. februára 2013. Zákon ustanovuje podmienky, za ktorých rozsudok (riadne doručený) nadobúda právoplatnosť; tento čas je diferencovaný a záleží predovšetkým od toho, či oprávnená osoba využila právo podať odvolanie, prípadne, či využila dispozičný úkon, ktorý pripúšťa práva úprava.

Z § 24 ods. 1 OSP vyplýva pre účastníka konania možnosť dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Svoje procesné práva a povinnosti potom vykonáva prostredníctvom tohto zástupcu. Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť (§ 25 ods. 1 OSP).

Z § 28 ods. 1 OSP vyplýva, že zástupcovi, ktorého si účastník zvolil, udelí písomne alebo ústne do zápisnice splnomocnenie buď na celé konanie alebo len na určité úkony. Podľa § 28 ods. 2 OSP splnomocnenie udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník. Odvolanie splnomocnenia účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili, voči iným účastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd (§ 28 ods. 3 OSP).

Podľa § 49 ods. 1 OSP prvej vety ak má účastník zástupcu so splnomocnením pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

Podľa § 243g OSP mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia.

Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia. Výnimka zo zásadnej nezmeniteľnosti rozhodnutia je prípustná v súvislosti s uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa ustálenej súdnej praxe (pozri napr. V 3/1973, R 67/1995 a ZSP č. 24/1998) lehota na podanie riadneho opravného prostriedku začína plynúť účastníkovi od doručenia rozhodnutia jeho zástupcovi so splnomocnením pre celé konanie (§ 49 ods. 1 OSP), a nie od prípadného nadbytočného a procesne nesprávneho doručenia rozhodnutia osobne účastníkovi konania. Vychádzajúc z uvedeného niet pochýb o tom, že aj právoplatnosť rozhodnutia v takomto prípade nastáva jeho doručením právnemu zástupcovi účastníka.

Z uvedeného je zrejmé, pri doručovaní rozsudku krajského súdu bol v plnom rozsahu zachovaný zákonný postup pre jeho doručovanie určený príslušnými procesnými ustanoveniami, v prípade dodržania ktorých bola zásielka riadne doručená a postup okresného súdu po doručení oznámenia o vypovedaní splnomocnenia bol nadbytočný a procesne nesprávny. Preto pokiaľ najvyšší súd počítal jednoročnú lehotu podľa § 243g OSP na podanie mimoriadneho dovolania odo dňa následného doručenia rozsudku krajského súdu odporcovi, ústavný súd opakovane poukazuje na to, že táto lehota nepochybne začala plynúť už odo dňa, kedy prevzal rozsudok krajského súdu (keďže sťažovateľka predmetné rozhodnutie prevzala ešte pred tým).

S prihliadnutím na tieto východiská ústavný súd konštatuje, že výklad ustanovenia § 49 ods. 1 OSP prvej vety a § 243g OSP vyslovený najvyšším súdom bol tak interpretáciou, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí, a že najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím, v ktorom nerešpektoval ústavnoprávne princípy zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nepochybne zasiahol do práva sťažovateľky na zákonný proces chráneného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. dohovoru.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach zastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu predstavuje sumu 8,04 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je základná sadzba tarifnej odmeny stanovená v sume 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €. Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) patrí sťažovateľke náhrada trov jej právneho zastúpenia v celkovej sume 432,30 € vrátane režijného paušálu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015