III. ÚS 159/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 2 CoKR 83/2014 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) v konkurznej veci úpadcu Refim s. r. o v konkurze, Bratislava (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn. 4 K 20/2013 z 1. apríla 2014 odvolal sťažovateľku z funkcie správcu úpadcu a uložil jej vykonávať činnosti súvisiace s výkonom funkcie správcu, najmä činnosti týkajúce sa správy a ochrany majetku, ktorý podlieha konkurzu až do ustanovenia nového správcu.

Sťažovateľka sa proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Podľa sťažovateľky okresný súd a následne krajský súd vychádzali z nedostatočne (neúplne) zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré sa týkali platnosti a účinnosti speňaženia majetku úpadcu. K rozhodnutiu o odvolaní sťažovateľky došlo podľa jej názoru „bez náležitého preskúmania... relevantných právnych úkonov správcu, ktorý by konajúcim súdom poskytol v danom prípade iný podklad pre rozhodnutie vo veci“.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu nie je sťažovateľke zrejmé, „ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny dôvod odvolania správcu z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých zákonom predpokladaných dôvodov bol súd oprávnený správcu z funkcie odvolať na základe údajného závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania obligatórneho osobitným zákonom stanoveného postupu. Žiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo jednoznačne možnosť odvolať správcu bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie právneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, že stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má pre súd len informatívny charakter, a preto si ho súd nemusí žiadať. Rovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez uloženia záväzného pokynu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje, aký argument považoval súd za rozhodujúci pre odvolanie správcu bez splnenia zákonných náležitostí a ako sa s ním v súlade s § 157 ods. 2 OSP vysporiadal. Pritom podľa názoru sťažovateľky nie je „možné zamieňať stručnosť odôvodnenia, ktorá nevylučuje, že rozhodnutie má všetky náležitosti a vysporiadava sa s celým rozsahom argumentácie, s rozhodnutím nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a náležitostí vyžadovaných procesným predpisom“.

V konečnom dôsledku vydanie napadnutého uznesenia krajského súdu (ako aj prvostupňového súdu) bolo podľa sťažovateľky „odmietnutím spravodlivosti a nie len porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ale aj základného práva sťažovateľa zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Krajský súd Bratislava Uznesením sp. zn. 2 CoKR/83/2014­335 zo dňa 29. 5. 2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. v spojení s Čl. 20 ods. 1, 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a Čl. 11, Čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb.. 2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 CoKR/83/2014­335 zo dňa 29. 5. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie. 3. Krajský súd Bratislava je povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 4 728,95 Eur (náhrada nákladov speňaženia všeobecnej podstaty a odmena z výťažku v zmysle § 13 ods. 2, § 20 vyhl. 665/2005 Z. z.). 4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).

II.1 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy.

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V čl. 46 ods. 4 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. februára 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Zásadná námietka sťažovateľky sa odvíja od tvrdenia, že krajský súd v napadnutom uznesení nesprávne interpretoval ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý znie: „Súd aj bez návrhu odvolá správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo osobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnou prekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Pred odvolaním správcu počas konkurzu súd vypočuje členov veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.“

Podľa sťažovateľky: „Súd nesprávne aplikoval § 42 ods. 1 druhá veta ZoKR, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že stanovisko zabezpečeného veriteľa by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu.“ Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že: V dotknutom ustanovení sa však o oddelenej podstate nič neuvádza. Zákonodarca ustanovil, že súd má pred odvolaním správcu z funkcie vypočuť aspoň troch zabezpečených veriteľov. Súd si túto povinnosť uloženú zákonom nesplnil – zabezpečeného veriteľa nevypočul. Súd v tomto prípade procesne pochybil, a preto považujeme napadnuté rozhodnutie za nezákonné.“. Podľa sťažovateľky „Nie je podstatné, či existuje alebo neexistuje oddelená podstata v tomto konkurznom, ale podstatné je to, že existuje zabezpečený veriteľ, ktorého mal súd vypočuť.“. Nevypočutie zabezpečeného veriteľa malo podľa sťažovateľky mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľka napokon konštatuje, že „Tým, že krajský súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, napriek tomu, že ich správca navrhoval a tvrdil, vznikla v konaní iná vada.“.

Podľa sťažovateľky neboli naplnené náležitosti a podmienky na jej odvolanie z funkcie správcu. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu považuje za zjavne neodôvodnené, nelogické a arbitrárne, prijaté na základe nezákonných (šikanóznych) dôvodov. Sťažovateľka konštatuje: „V tomto prípade možno hovoriť o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu konkurzným a odvolacím súdom, pretože sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušného ustanovenia, že zásadne poprel jeho účel a význam.“ Podľa jej názoru „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“. Podľa sťažovateľky sa odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia „... nevysporiadal ani s ďalšími námietkami odvolaného správcu, keď nevysvetlil, prečo by na danú situáciu nemohol vzťahovať postup v zmysle vykonania neodkladného úkonu podľa § 78 ods. 7 ZoKR a § 91 ods. 3 ZoKR (majetok bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením možno predať bez pokynu príslušného orgánu aj bez rozhodnutia súdu)“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že „... správca závažne porušil zákonnú povinnosť uvedenú v § 84 ods. 1 ZKR, a to povinnosť urobiť prvý právny úkon vo veci, v ktorej sa vyžaduje súhlas príslušného orgánu, teda vo veci speňaženia majetku zapísaného do súpisu majetku úpadcu, až po uložení záväzného pokynu príslušným orgánom. Napriek tejto zákonnej povinnosti správca svojvoľne bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu príslušným orgánom speňažil majetok zapísaný v súpise majetku úpadcu. Zdôraznil, že správca k priamemu predaju majetku pristúpil dňa 02. 12. 2013 a dňa 04. 12. 2013, čo zakladá prinajmenšom pochybnosť o tom, že k prvým úkonom smerujúcim k speňaženiu majetku došlo zo strany správcu ešte v čase pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu príslušnému orgánu.“.

Prvostupňový súd vo svojom uznesení okrem porušenia povinnosti spočívajúceho v speňažení majetku správcom bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu príslušným orgánom konštatoval aj závažné porušenie povinnosti ustanovenej v § 78 zákone o konkurze a reštrukturalizácii, ku ktorému malo dôjsť tým, že „Správca úpadcu má ... vedomosť o tom, že k majetku zapísanému v súpise majetku úpadcu si uplatňuje právo tretia osoba. Mal teda v súlade s ust. § 78 ZKR k majetku pripísať poznámku o spornom zápise v prospech tretej osoby a následne postupovať v súlade s ust. § 78 ZKR.“.

Z dôvodu, že správca závažne porušil povinnosti ustanovené v § 84 ods. 1 a § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prvostupňový súd svojím uznesením podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odvolal správcu z jeho funkcie správcu úpadcu mimo schôdze veriteľov a konštatoval, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bude postupovať v súlade s ustanovením § 42 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a bezodkladne zvolá schôdzu veriteľov na účely schválenia návrhu na nového správcu.

Krajský súd v napadnutom uznesení poukazujúc na čl. 152 ods. 4 ústavy a príslušnú judikatúru ústavného súdu konštatoval, že sťažovateľka by mohla byť poškodená na svojich právach a pripustil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu zo strany sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že v poučení prvostupňový súd uviedol, že proti jeho uzneseniu odvolanie prípustné nie je, poukazujúc na ustanovenie § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Krajský súd preskúmal uznesenie prvostupňového súdu podľa § 212 ods. 1 OSP odvolanie správcu podľa § 214 ods. 2 OSP prerokoval bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu a poukazujúc na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zaujal stanovisko len k tým argumentom odvolateľa, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol: „Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením odvolateľa, že správca musí postupovať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ZKR a majetok ohrozený zničením a znehodnotením sa musí snažiť speňažiť čo najvýhodnejšie, avšak povinnosťou správcu je najmä požiadať súd o uloženie pokynu ešte predtým, ako urobí prvý úkon súvisiaci s predajom.

majetku, ktorý tvorí všeobecnú podstatu, je v danom prípade súd (nakoľko nebol zvolený veriteľský výbor). I v prípade, že by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu, stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné a má pre súd len informatívny charakter, pričom dáva súdu pred odvolávaním správcu z dôvodu porušenia jeho povinností možnosť úvahy. Odvolací súd dáva za pravdu odvolateľovi vtom, že zákon nevyžaduje uviesť v žiadosti meno záujemcu, či predložiť návrh kúpnej zmluvy, nakoľko by takýto pokyn mohol správca použiť len jednorázovo, čím by sa porušila zásada čo najrýchlejšieho speňaženia

Správca mohol predbežne zistiť záujem ohľadom kúpy majetku, avšak pristúpiť k speňaženiu mohol až vtedy, keď mu bol uložený záväzný pokyn. Správca však predal majetok pár dní pred tým, ako požiadal súd o uloženie záväzného pokynu. Podľa § 91 ods. 2 ZKR musí správca na jednej strane speňažiť majetok tak, aby získal čo najväčší výťažok, v čo najkratšom čase, s vynaložením čo najnižších nákladov, na druhej strane však musí postupovať pri speňažovaní majetku tak, aby čo najlepšie splnil účel speňažovania a dodržal pravidlá speňažovania ustanovené

Nie je preto namieste ani kritika zo strany odvolateľa voči súdu, že súd o dodatočnom odsúhlasení rozhodol až 01.04.2014. Okrem toho súd svojím uznesením č. k. 4K/20/2013 232 zo dňa 01. 04. 2014 návrh správcu na dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku zamietol.“

Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste spomenúť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. októbra 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997, č. 20772/92).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa dostatočne vyrovnal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa náležitého zistenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci. Podľa ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne vo vzťahu k predostretým námietkam sťažovateľky. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdenie sťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu (aj vzhľadom na odôvodnenie okresného súdu) je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.

Vychádzajúc z uvedeného je preto potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie predmetného článku ústavy v súvislosti so skutočnosťou, že „... konkurzný súd aj napriek niekoľkonásobným osobným a telefonickým urgenciám s vyjadrením naliehavosti udelenia v čo najkratšom možnom termíne..., nebol schopný udeliť záväzný pokyn, a to ani do žiadaného konca roka

2013 a ani počas ďalších štyroch mesiacov“, pričom sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že správca „... v žiadosti o uloženie záväzného pokynu zo dňa 4. 12. 2013 požiadal súd rozhodnúť do 3 dní od doručenia žiadosti (zohľadňoval urgentnosť veci, naliehavosť uloženia pokynu ešte pred vianočnými sviatkami), avšak táto bola pre súd nezáväzná a pokyn mohol uložiť aj po tejto lehote, čo ale neurobil vôbec“. Okresný súd sa podľa sťažovateľky „... absolútne nevenoval tomuto naliehavému prípadu a vecou sa zaoberal až v roku 2014, o čom svedčí aj dátum jeho rozhodnutia až po 4 mesiacoch (uznesenie sp. zn. 4 K/20/2013­235 zo dňa 1. 4. 2014)“.

Predmetom konania pred ústavným súdom by podľa sťažovateľky malo byť posúdenie, či okresný súd svojím postupom a uznesením č. k. 4 K/20/2013­135 z 1. apríla 2014 neporušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené okrem čl. 48 ods. 2 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v podobe práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa sťažovateľky krajský súd tým, že považoval jej odvolanie za nedôvodné „... neodstránil, ale potvrdil závažné bezprávie vykonané 1. st. konkurzným súdom, a tým nerešpektoval základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Podľa sťažovateľky „V konečnom dôsledku vydanie napadnutých rozhodnutí bolo odmietnutím spravodlivosti a nie len porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ale aj základného práva sťažovateľa zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok.“.

Ako odôvodnenie porušenia uvedených práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Sťažovateľ získal do podstaty výťažok vo výške 24 000,­ Eur (dňa 13. 1. 2014) teda za 70 % súpisnej hodnoty majetku, čo preukazuje vykonávanie jeho činnosti s odbornou starostlivosťou a rešpektovanie účelu konkurzu. Konkurzný súd uznesením sp. zn. 4K/20/2013­266 zo dňa 22. 4. 2014 zamietol predložený návrh sťažovateľa na schválenie čiastkového rozvrhu výťažku zo všeobecnej podstaty z dôvodu, že ho podal odvolaný správca. Sťažovateľ (správca) tak odvolaním z funkcie správcu úpadcu, Refim s. r. o. v konkurze stratil možnosť náhrady nákladov speňaženia všeobecnej podstaty v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR a odmeny z výťažku v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR vo výške 4 728,95 Eur, ktorá mu prislúcha v zmysle § 13 ods. 2, § 20 vyhl. 665/2005 Z. z.“

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľky vybavená v celom rozsahu vrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015