III. ÚS 161/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senáte predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Bezákom, Advokátska kancelária, Krmanova 14, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 222/2014­228 z 5. novembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je ako žalovaný účastníkom súdneho konania proti žalobcovi vedeného pôvodne na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“). Sťažovateľ v sťažnosti opísal celú podstatu sporu a dôkaznú situáciu, pričom spochybňoval najmä výpovede svedkov, listinné dôkazy a právne posúdenie veci. Sťažovateľ spochybňoval výpoveď svedka Ivanka, ktorý je blízkym spolupracovníkom žalobcu a má podiel na sume vymoženej v súdnom konaní, čo však nebránilo okresnému súdu ani odvolaciemu súdu na výpoveď tohto svedka prihliadať. V časti listinných dôkazov spochybňoval sťažovateľ najmä to, že boli vyhotovené dodatočne a výlučne žalobcom. Sťažovateľ zdôraznil, že kľúčovým dôkazom vo vzťahu k preukázaniu nepravdivosti tvrdení žalobcu je znalecký posudok , ktorý bol podľa jeho názoru zo strany okresného súdu aj krajského súdu vyhodnotený úplne opačne. Poukázal najmä na skutočnosť, že na strane 8 znaleckého posudku (v rámci bodu 3.14) znalec odpovedal na otázku položenú žalovaným, aby uviedol cenu opravy vozidla spočívajúcej v odstránení pôvodnej hlavy valcov za inú zánovnú hlavu, ktorú si žalovaný sám vo svojej réžii obstaral za cenu 470 eur. Sťažovateľ zdôrazňuje, že tu ide o opravu, ktorú nevykonával žalobca, ale zabezpečil si ju žalovaný sám v inom autoservise a vykonával ju technik , ktorý bol v konaní vypočutý aj ako svedok. Cenu tejto opravy určil znalec na sumu 1 167,49 eur vrátane DPH. Napriek uvedenému, a teda že išlo o opravu, ktorú nevykonal žalobca, súd prvého stupňa bez akejkoľvek logickej súvislosti konštatoval, že pri výmene hlavy valcov je cena materiálu a práce 1 167,49 €. Tento nesprávny záver prevzal do svojho rozhodnutia aj krajský súd, ktorý tiež opomenul skutočnosť, že žalobca v poradí druhú opravu nevykonával, preto logicky nemôže mať nárok na jej zaplatenie. K právnemu posúdeniu veci sťažovateľ uviedol, že súd nesprávne na vzťah aplikoval § 634 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom žiadny z účastníkov nikdy netvrdil, že cena nebola dojednaná, ale rozchádzali sa iba vo výške ceny. Pokiaľ súd dospel k presvedčeniu, že sťažovateľ má zaplatiť žalobcovi primeranú cenu, nie je jasné, prečo sa odchýlil od záveru znalca uvedeného v znaleckom posudku o ním odhadnutej cene opravy vykonanej žalobcom vo výške 651,23 € bez DPH.

Namietané porušenie uvedených práv spočíva podľa jeho názoru najmä v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktoré nedávajú logické a zrozumiteľné odpovede na to, prečo súdy neakceptovali žiadnu z dôvodných námietok žalovaného smerujúcich proti nároku uplatnenému žalobcom. «Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov má tiež neoddeliteľný súvis s nesprávnym vyhodnotím vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením zo strany oboch súdov, ktorých intenzita presahuje „bežnú“ nezákonnosť a zásadným spôsobom zasahuje do práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Porušenie vyššie menovaných ústavných práv sťažovateľa napokon spočíva aj v odňatí možnosti konať pred súdom sťažovateľovi, ku ktorému došlo vydaním druhého výroku rozsudku odvolacieho súdu o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, na vydanie ktorého porušiteľ práva nebol oprávnený.»

Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom: „­ základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov podľa článku 47 odsek 3 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.: 1 Co/222/2014­228 zo dňa 05.11.2014, porušené bolo, ­ rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 1 Co/222/2014­228 zo dňa 05.11.2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie, ­ Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume 296,44 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Rudolfa Bezáka, so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ je žalovaným v konaní o zaplatenie 647,60 € z titulu neuhradenej odmeny za opravu motorového vozidla žalovaného. Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn. 13 Ro 182/2010 z 25. augusta 2010, proti ktorému podal žalovaný odôvodnený odpor. Po vykonanom dokazovaní okresný súd žalobe vyhovel v časti, v ktorej žalobca žiadal doplatenie ceny opravy vo výške 647,60 €, a v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 647,60 € od 22. júla 2010 do 7. februára 2011 žalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že celkové náklady vrátane DPH pozostávajúce z materiálu a práce predstavujú 1 167,49 €, a keďže žalobca si v konaní uplatňoval zaplatenie sumy 647,60 € ako doplatok faktúry č. 2009019 zo 16. decembra 2009 za vykonanú opravu vozidla sťažovateľa (žalovaného), dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

Na základe odvolania žalovaného vec prerokoval krajský súd a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Krajský súd v napadnutom uznesením uviedol: „Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že žalobca faktúrou zo dňa 16.12.2009 vyúčtoval primeranú cenu, ktorú následne aj správne právne posúdil ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 647,60 € s prísl. Ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré súd prvého stupňa použil poukazuje a v celom rozsahu sa a s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd nesprávne ustálil na základe vykonaného dokazovania výšku primeranej ceny za opravu motorového vozidla. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na závery znaleckého posudku č. 1/2013 vypracovaného znalcom , z ktorého je zrejmé, že znalec vykonal výpočet ceny opravy motorového vozidla, pričom dospel k záveru, že celkové náklady, vrátane DPH, pozostávajúce z materiálu a práce, predstavujú sumu 1.167,49 eura, pričom cena znovu použitého materiálu z prvej opravy bola v sume 632,52 eura s DPH. Všetky práce z prvej opravy pri výmene vačkového hriadeľa boli duplicitné s prácami súvisiacimi s výmenou hlavy valcov. Dôvodne preto žalobca v konaní požadoval zaplatenie sumy 647,60 eura ako doplatok faktúry za vykonanú opravu, pozostávajúcu z dodaného materiálu a z vykonaných prác v celkovej výške 1.147,60 eura, po odrátaní poskytnutej zálohy vo výške 500,­ eur žalovaným. Uvedené závery v znaleckom posudku nebolo možné spochybniť ani odvolacími námietkami žalovaného.“

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným subjektom (v danom prípade okresný súd) ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Z obsahu argumentácie sťažovateľa prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy spočíva v namietanom procese hodnotenia dôkazov krajským súdom, ktorý sa vo svojom rozhodnutí v plnej miere stotožnil s rozsudkom okresného súdu, pričom námietky sťažovateľa nepovažoval za dôvodné a nevzal ich do úvahy, čo malo podľa sťažovateľa za následok nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, zásah do práva na spravodlivý proces a odňatie možnosti konať pred súdom.

S ohľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd riadil § 53 ods. 1 v spojitosti s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorých bol povinný predmetnú sťažnosť na predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jej neprípustnosť.

Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľ v podstate odňatím možnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu (a tiež okresného súdu) a vlastne namieta nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne, resp. neúplné právne posúdenie veci všeobecným súdom.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, v ktorom okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba proti sťažovateľovi o peňažnom nároku žalobcu z titulu zaplatenia faktúry za vykonanú opravu vozidla z dodaného materiálu a vykonaných prác v celkovej výške 1 147,60 eur po odrátaní poskytnutej zálohy vo výške 500 eur žalovaným, je dôvodná, okrem žalobcom požadovaného úroku z omeškania.

Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodujúce faktické skutočnosti, ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, a následne zhrnul odvolanie žalovaného, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné, a keďže ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, poukázal na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré súd prvého stupňa použil, a v celom rozsahu sa s nimi v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil.

Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľa poukazujúc najmä na závery znaleckého posudku, ktoré podľa názoru krajského súdu nebolo možné spochybniť ani odvolacími námietkami.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe aj prakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku) je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Napriek tomu, že je napadnuté rozhodnutie veľmi stručné, zákonným spôsobom (§ 219 ods. 2 OSP) preberá skutkové a právne závery rozhodnutia prvostupňového súdu a vysporadúva sa dostatočne aj s odvolacími námietkami, pričom ústavný súd nekonštatuje, že by závery, ku ktorým krajský súd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom súdov oboch stupňov nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa a podľa čl. 46 ods. 1 ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, jeho sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje žiadne odôvodnenie porušenia práv sťažovateľa podľa uvedeného článku ústavy. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015