III. ÚS 16/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a maloletej , (ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP/131/2014 z 29. septembra 2014.

Podľa sťažovateľky v 1. rade sa krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré ona vo svojom vyjadrení uvádzala; konkrétne ide o tieto skutočnosti: «Vyjadrenie otca, v odvolacom návrhu „nech sa rozlúči s dcérou, že dcéra nemá žiadneho otca...“ Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde a je len jedným z množstva útokov na osobu sťažovateľky. Toto tvrdenie je vykonštruované, vzhľadom na skutočnosť, že on ako otec svoju dcéru zaprel a do pojednávania o veci rozvodu sa o ňu ani nezaujímal. A táto skutočnosť bola aj dokázaná na rozvodovom pojednávaní zo dňa 09.12.2013 na OS v Michalovciach. Vedené trestné a priestupkové konania na otca, vzhľadom na jeho útoky na osobu sťažovateľky v prvom rade a ich dcéry. On ako otec maloletej sťažovateľke vypisuje nevhodné a urážlivé sms, rozposiela jej fotky s urážlivým textom a vyhlasuje ju pri tom aj po rozvode za jeho manželku a má prehľad, kde a v akom čase sa s kým nachádza. Neustále sťažovateľku v prvom rade a jej rodinu osočuje, vulgárne uráža. Otec si chce svoje otcovské návštevy realizovať v obchodnom centre Zemplín Michalovce, alebo v ním navrhovanom bare Barrique taktiež v Michalovciach, čo sťažovateľka v prvom rade odmieta nakoľko takéto miesta pre styk otca s maloletou sú nevhodné pre niekoľko mesačné dieťa. Keď mu ako matka navrhla pobyt v prírode, razantne to odmietol, s odôvodnením, že on si tam nemá kde sadnúť a nemá si tam ani možnosť nič objednať k občerstveniu. Pri nepriazni počasia mu navrhla Michalovské detské zábavné centrum Káčerovo, ktoré taktiež odmietol, lebo ON by sa tam nudil. A tak nakoniec musela absolvovať s dcérkou jeho otcovskú návštevu v OC Zemplín. Počas svojich návštev sa dcérke minimálne venuje a len bezcieľne tlačí kočík s maloletou. Svoju pozornosť venuje osočovaniu osoby sťažovateľky a jej rodiny. Pri svojich atakoch absolútne neberie do úvahy prítomnosť maloletej a nezaujíma ho, ako negatívne pôsobí jeho správanie na ňu. Dcérka skoro celú návštevu preplače.

Sťažovateľky zároveň žiadajú, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Cop/131/2014 z 29. septembra 2014 do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, lebo „to nie je v rozpore s dôležitým právnym záujmom a výkon tohto rozhodnutia neznamená pre sťažovateľku väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, podľa obsahu ktorého sa vymedzuje predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľky domáhajú v petite svojej sťažnosti, t. j. vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ústavy (v texte odôvodnenia je rozsah čl. 41 ústavy upresnený na čl. 41 ods. 1 ústavy). Keďže ani v petite sťažnosti, ani v jej odôvodnení sťažovateľky vôbec nenamietali porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ústavný súd sa mohol zaoberať sťažnosťou len v tom rozsahu, ako to sťažovateľky vymedzili v petite sťažnosti.

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy. Ústavný súd preto konštatuje, že keďže sťažovateľky porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vôbec nenamietali, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv a z tohto dôvodu nie je žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a označenými právami podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil zmenu rozsudku v napadnutom výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom takto: „Pokiaľ ide o úpravu styku otca s mal. , odvolací súd dospel záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, ale nesprávne určil jeho rozsah, pretože nezodpovedá záujmom maloletej ani potrebám obidvoch rodičov.

Pretože maloletá sa nachádza v osobnej starostlivosti matky, ktorá môže v plnom rozsahu a takmer bez obmedzenia realizovať svoje právo vychovávať maloletú, odvolací súd upravil styk otca s maloletou dvakrát do týždňa spolu v rozsahu 5 hodín, pretože otec maloletej nebol obmedzený vo svojich rodičovských právach a vychádzajúc zo zásady, že obidvaja rodičia majú právo na styk s dieťaťom v rovnakom rozsahu, považuje upravený styk otca s maloletou za minimálny a návrh matky upraviť styk otca s maloletou na jednu hodinu v mesiaci za absolútne neopodstatnený a neprijateľný.

oprávneného. Zásahy do riadnej realizácie týchto čiastkových oprávnení sú obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len za podmienok daných v § 25 ods. 3 Zákona o rodine. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, kedy záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasné stretávanie s jedným rodičom obmedzené alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami

osobami. Z hľadiska dieťaťa je potrebné zvýrazniť, že ide o právo a nie povinnosť sa s rodičom, ktorému nie je zverené do osobnej starostlivosti stýkať. Vo všetkých veciach týkajúcich sa maloletých detí a teda pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa, na ktorý musí súd pri svojom rozhodovaní vždy

Za takejto situácie vyvstáva nevyhnutnosť zlepšiť komunikačné schopnosti a uvedomenie si spoločnej rodičovskej zodpovednosti za harmonický vývoj maloletej , pretože ona pre svoj zdravý psychický a fyzický vývoj potrebuje prítomnosť obidvoch rodičov, nakoľko jednostranná výchova dieťaťa má spravidla nepriaznivé následky na psychiku dieťaťa a navyše diéta má právo na starostlivosť

Ústavný súd vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu uvádza, že rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii.

Ústavný súd konštatuje, že zmena rozsahu styku otca s maloletým dieťaťom nepredstavuje skutočnosť, ktorá by signalizovala vyslovenie porušenia základných práv sťažovateliek na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

Podľa judikatúry ústavného súdu pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a neprimeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch (I. ÚS 13/2000).

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné označiť za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľky v 1. rade mal odvolací súd posúdiť skutkový stav a právnu stránku veci iným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015