III. ÚS 166/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na „prejednanie veci spravodlivo“ podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Predmetnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa 11.09.2014. Týmto konečným rozhodnutím, ktorým Krajský súd v Trenčíne potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, bolo porušené moje právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd predmetným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1Er/2454/1997­30 zo dňa 05.03. 2014, čím porušil moje právo na prejednanie veci spravodlivo vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberal mojou námietkou, že exekučné konanie bolo v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5 Zákona č. 233/1995 Z. z. /exekučný poriadok/ prerušené v dobe od 03.01. 1997 do 08.11. 2013, keďže exekútor Čekan zrejme nevykonal žiadny exekučný úkon a v rozpore so zákonom sa v ňom pokračuje. Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14.08. 2008 bola predmetná pohľadávka, ktorú uplatnilo Mesto Považská Bystrica a nie exekútor označená za spornú s možnosťou jej uplatnenia súdnou cestou, čo urobené nebolo, čím došlo k premlčaniu práva na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka. Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa súdu vedené od 03.01.1997 doposiaľ súd uvádza, že v exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu zastaviť. K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25.06. 2013 v prípade „Csáko proti SR“, v ktorom sa exekučné konanie začalo vo februári 2003 a skončilo sa najneskôr v decembri 2011. Európsky súd túto dĺžku konania označil za neprimeranú.

2. Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014 a Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1Er/2454/1997­30 zo dňa 05.03. 2014 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie. 3. Za zistené porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR 9.000,­€ z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500,­ € ako náhradu nákladov výdavkov. 4. Exekučný úrad Mgr. Janíka je povinný vrátiť celú sumu zrazenú z vdoveckého dôchodku sťažovateľa spolu s úrokmi z omeškania. 5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi PODOBOVI, advokát, Advokátska kancelária 018 41 Dubnica nad Váhom, Bratislavská 354/32 sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08­€ špecifikované v prílohe.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Er/2454/1997­30 z 5. marca 2014, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07). V prípade sťažovateľom napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý preskúmaval jeho rozhodnutie, krajský súd na základe odvolania sťažovateľa. Sťažovateľ teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu rady odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv vyplýva z jeho nesúhlasu s rozhodnutím okresného súdu aj krajského súdu o jeho návrhu na zastavenie exekučného konania. Exekúcia sa proti nemu ako povinnému vedie po tom, ako na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 10 D/979/2006­285, Dnot 223/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu č. k. 19 CoD/7/2011­300, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2011, nadobudol majetok povinnej poručiteľky a stal sa univerzálnym sukcesorom povinnej. Okresný súd rozhodnutím č. k. 1 Er/2454/1997­30 z 5. marca 2014 rozhodol o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súdu odvolaním, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci, rozpor s čl. 2 ods. 2 ústavy, porušenie ustanovení Exekučného poriadku o prerušení konania, ako aj porušenie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o premlčaní vymáhaného nároku.

Čekana vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. 2Rob/1235/96 zo dňa 03. januára 1997 právoplatného a vykonateľného dňa 23.01.1997. Návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že právoplatným dedičským rozhodnutím vstúpil ako dedič do neuspokojenej povinnosti poručiteľky v rozsahu zdedeného majetku, na ktorej skutočnosti nemení nič ani to, že pohľadávka oprávneného nebola v dedičskom konaní prejednaná.

postihuje majetok. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) to ustanovuje tento zákon. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Právna úprava týkajúca sa dedičského práva neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa

Ak má oprávnený v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, prechod povinností (dlhu) z exekučného titulu v zmysle ust. § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča sa preukazuje rozhodnutím o dedičstve, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí uvedený. Zo spisu má súd za preukázané, že v danej veci pôvodná povinná zomrela dňa 05.07.2006, teda v priebehu exekučného konania. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však smrťou povinnej nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva (§ 470 Občianskeho zákonníka). Na základe dedičského rozhodnutia majetok pôvodnej povinnej poručiteľky nadobudol , ktorý sa stal univerzálnym sukcesorom povinnej, čím sa stal účastníkom predmetnej exekúcie. Uvedené rozhodnutie o dedičstve je treba považovať za listinu preukazujúcu v zmysle ust. § 37 ods. 4 Exekučného poriadku prechod povinností

Rovnako pokiaľ ide o námietky povinného týkajúce sa premlčania nároku a porušenia ustanovení o prerušení konania, na ktoré povinný poukazuje vo svojom odvolaní, považuje krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa za bezpredmetné z dôvodov uvedených v odvolaním napadnutom rozhodnutí.

Vzhľadom na namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd skúmal, či interpretácia a aplikácia relevantných právnych noriem Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom nevykazovala znaky arbitrárnosti, príp. iné nedostatky.

Exekučné konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako povinný, prebieha v zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku podľa ustanovení zákona účinných do 31. januára 2002.

Prechod povinnosti na sťažovateľa v predmetnom exekučnom konaní posúdili všeobecné súdy v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného zákona. Na základe ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré naňho prešli poručiteľovou smrťou, do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Vychádzajúc z uvedených ustanovení zákona a rozhodnutia o dedičstve krajský súd konštatoval, že prechod povinnosti bol hodnoverne preukázaný.

Otázku zastavenia exekúcie posúdili všeobecné súdy podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002 a konštatovali, že nebol naplnený žiadny z predpokladov na zastavenie exekúcie.

Všeobecné súdy sa vysporiadali aj s námietkou premlčania, ktorú považovali za bezdôvodnú, keď konštatovali podanie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie pred uplynutím zákonnej premlčacej doby.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd interpretoval a aplikoval príslušné hmotnoprávne aj procesné právne normy spôsobom, ktorý zodpovedá ich účelu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a 4 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej petitu vyplýva aj namietanie porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V spojení s týmto článkom ústavy však sťažovateľ poukazuje na postup krajského súdu, „ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti a predovšetkým v jej petite síce výslovne nenamieta prieťahy v exekučnom konaní, z obsahu sťažnosti možno odvodiť (aj vzhľadom na poukaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva CSÁKÓ v. Slovensko – sťažnosť č. 47386/07), že dĺžku exekučného konania považuje za neprimeranú. Ústavný súd však vo vzťahu k tomuto odvolaciemu konaniu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie pred krajským súdom bolo právoplatne ukončené. Ústavný súd by tak v konaní o predloženej sťažnosti za žiadnych okolností už nemohol naplniť definovaný účel základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na zásadu viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a tiež na skutočnosť, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sťažnosť sťažovateľa prerokoval len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie a len vo vzťahu v petite označenému konaniu.