III. ÚS 167/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 167/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015 prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom č. k. 10 So 23/2013­282 z 18. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa stal obeťou „porušenia práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie, na účinný opravný prostriedok pred národnými súdmi v konaní pod č. k. 10So/23/2013 na Najvyššom súde SR“, ktorý potvrdil „zjavne nezákonný a nespravodlivý, arbitrárne odôvodnený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Sd/31/2010­226 zo dňa 27. februára 2013 vydaný na podklade nedostatočne a nepresvedčivo zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia. V konaní pred Krajským súdom v Bratislave došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, porušeniu práva rovnosti a kontradiktórnosti súdneho konania, čo sťažovateľ namietal. Touto sťažnosťou sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces a to tým, že porušovateľ odňal sťažovateľovi právo osobne sa zúčastniť konania o odvolaní, právo byť vypočutý odvolacím súdom a predniesť svoju argumentáciu za účelom dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia porušovateľom v jeho prospech a to zrušením, resp. zmenením napadnutého rozsudku vydaného Krajským súdom v Bratislave dňa 25. februára 2013. Sťažovateľ tvrdí, že právo sťažovateľa byť vypočutý a osobne sa zúčastniť konania o odvolaní pred Najvyšším súdom SR aj s akcentom, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR je neprípustné (IV. ÚS 208/08, II. ÚS 87/09), je treba považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý musí byť chránený v ktoromkoľvek procesnom štádiu, lebo ostatné záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 Dohovoru týkajúce sa spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti konania by nemali žiaden zmysel, keby nebol chránený prístup na súd, ktorý je predbežnou podmienkou užívania týchto záruk.“.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno­právne a procesno­právne predpisy. Inými slovami, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (II. ÚS 127/07, II. ÚS 197/2010, I. ÚS 241/2012, IV. ÚS 237/2012, III. ÚS 34/2013, I. ÚS 178/2014).

V napadnutom rozsudku najvyšší súd uvádza, že ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Sd 31/2010­226 z 27. februára 2013 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, bez pojednávania „v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť“.

Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Sťažovateľ netvrdil, že by najvyšší súd pri svojom postupe porušil ustanovenie ukladajúce súdom povinnosť upovedomovať účastníkov konania elektronickými prostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (§ 214 ods. 3 OSP) alebo ustanovenie ukladajúce povinnosť súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu 5 dní pred jeho vyhlásením. Ústavný súd sa preto zameral len na posúdenie, či v danom prípade mohol najvyšší súd rozhodnúť bez vykonania pojednávania a nezasiahnuť pritom do sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom.

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľa, že v dôsledku postupu najvyššieho súdu nemohol predniesť svoju argumentáciu pred odvolacím súdom, neobstojí, pretože v danom prípade ide už v poradí o tretí štátny orgán (a v rámci správneho súdnictva o súd druhého stupňa), na ktorom sa prerokúva jeho právna vec, a sťažovateľ mal možnosť už v predchádzajúcich štádiách konania sa k veci vyjadriť vrátane možnosti vyjadriť sa k veci na pojednávaní v konaní pred krajským súdom, a tak predniesť všetky argumenty odôvodňujúce priznanie práva, ktorého sa domáhal. Súdne konanie pred prvostupňovým a odvolacím súdom totiž z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, a preto aplikácia uvádzanej procesnoprávnej úpravy, tak ako bola v posudzovanom prípade vykonaná, neindikuje porušenie základných procesnoprávnych princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

zamestnávaní poberateľa dôchodku a neumožnil vykonanie kontroly zamestnancom Sociálnej poisťovne. Ako vyplýva z obsahu spisu, odporkyňa svoj postup odôvodnila tým, že nemôže považovať maximálne vymeriavacie základy predložené pôvodným štatutárnym orgánom spoločnosti KVESTOR Q s.r.o. v konkurze za hodnoverné a ich správnosť nie je možné overiť prvotnými dokladmi. Tieto údaje boli uvedené za obdobie od 01.01.2004 do 30.09.2008 na opakovane predložených evidenčných listoch dôchodkového poistenia a za obdobie od 04.12.1998 do 31.12.2003 na tlačive „údaje na účely vedenia evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov“, pričom tieto neboli po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti dňa 17.10.2000 predložené správcom konkurznej podstaty, na ktorého prešlo aj oprávnenie konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch (vrátane všetkých povinností, ktoré sú s tým spojené), ale pôvodným štatutárnym

V rámci kontroly na overenie správnosti predložených dokladov ani pôvodný, ani nový správca tieto nepotvrdili, naopak, spochybnil pracovný pomer navrhovateľa s tým, že pracovnú zmluvu považuje za simulovanú. Svoj názor odôvodňoval tým, že jednak miesto výkonu práce dohodnuté v , čo bol podľa jeho osobného zistenia byt v paneláku, ale hlavne, že ešte v decembri 1998 bol úpadca vykradnutý, a to vrátane technológie, ktorá už nebola obnovená a úpadca nevykonával predmet svojej činnosti (výroba alkoholických a nealkoholických nápojov); to znamená, že pracovné zmluvy stratili svoje opodstatnenie. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že podľa predloženej pracovnej zmluvy bol navrhovateľ zamestnaný ako obchodný a personálny manažér s právomocou pre aktívnu a pasívnu ochranu objektu, pričom sám potvrdil, že od vyhlásenia konkurzu mu nebola prideľovaná práca, ani vyplatená mzda (ktorej vyplatenie si neúspešne uplatnil v konkurznom konaní).

Všetky tieto: skutočnosti podporujú záver odporkyne o nedôveryhodnosti poskytnutých údajov spoločnosti KVESTR Q, s.r.o. ako zamestnávateľa. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že ho nepoučil o jeho procesných právach v zmysle § 5 ods. 1 O. s. p. Táto poučovacia povinnosť sa dotýka výlučne oblasti procesného práva, pričom navrhovateľ nešpecifikoval, o ktoré procesné právo mal byť postupom súdu ukrátený a takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s názorom navrhovateľa, že súd si mal vyžiadať vyšetrovací spis, pretože vyšetrovanie nie je ukončené a pre súd platí viazanosť rozhodnutí príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a nepatrí mu, aby sám posudzoval tieto otázky. Napokon, ako to uviedli odporkyňa aj súd v odôvodnení svojich rozhodnutí, ak by v budúcnosti došlo k overeniu hodnovernosti predložených osobných vymeriavacích základov, prípadne predloženiu

potvrdil.»

Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122), a keďže ústavný súd nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutý

rozsudok

krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS 135/2014).

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.