III. ÚS 167/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2015 doručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015, ktorou sťažovateľka žiada vydať tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa, Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 14C/49/2014-36 zo dňa 14. 04. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 116Co/848/2014-52 (správne č. k. 16 Co 848/2014-52, pozn.) z 11. 06. 2015 boli porušené. 2. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 14C/49/2014-36 zo dňa 14. 04. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 116Co/848/2014-52 (správne č. k. 16 Co 848/2014-52, pozn.) z 11. 06. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Rimavská Sobota) na ďalšie konanie. 3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,72 €.“

Touto zmluvou sa žalovaná zaviazala platiť sťažovateľke mesačné poistné 33 €, napriek tomu žalovaná túto povinnosť za obdobie od 1. decembra 2011 prestala plniť. Podľa názoru sťažovateľky poistná zmluva zanikla 27. apríla 2012 v dôsledku nezaplatenia dlžného poistného žalovanou napriek výzve sťažovateľky v zmysle § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, podľa ktorého poistenie zanikne aj tak, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy poisťovateľa na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred doručením tejto výzvy. Žalovaná tvrdila, že si nepamätá, že by jej bola doručená výzva na zaplatenie dlžného poistného z 15. marca 2012 ani oznámenie sťažovateľky zo 4. mája 2012 o zániku poistenia a spochybnila deň zániku poistnej zmluvy tvrdený sťažovateľkou (27. apríla 2012) a súčasne aj výšku žalovanej sumy. Vykonaným dokazovaním považoval okresný súd za preukázané, že poistný vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikol tak,

Občianskeho zákonníka. Sťažovateľka doručenie výzvy žalovanej nepreukázala a okresnému súdu uviedla, že „pre preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného nie je nevyhnutné dokladať súdom vyžiadanú výzvu podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru okresného súdu bez náležitého preukázania uvedenej skutočnosti nebolo možné vylúčiť, že ku zániku poistnej zmluvy došlo skôr, ako sťažovateľka uviedla, v dôsledku čoho by bol opodstatnený jej nárok iba v nižšej než žalovanej sume. Pokiaľ sťažovateľka nepredložila dôkazy potrebné na preukázanie svojho tvrdenia, musí niesť nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu o jej návrhu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že jej právny zástupca v čase podania žaloby uvedenými dokladmi nedisponoval, nemá ich ani dosiaľ k dispozícii, navyše na preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného nie je nevyhnutné preukazovať doručenie výzvy žalovanej, pretože aj v prípade, ak okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľka zánik poistenia nepreukázala, poistenie by trvalo aj naďalej, a o to viac by jej nárok na dojednané poistné zostal zachovaný.

stavu veci. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a vec aj správne právne posúdil. V zmysle ust. § 801 ods. 2 OZ podmienkou platného zániku poistenia je doručenie výzvy poisťovateľa na zaplatenie poistného za ďalšie poistné obdobie do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred doručením tejto výzvy. Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdí, že odporkyni predmetnú výzvu doručil, jeho zaťažuje dôkazné bremeno, teda, preukázanie ním tvrdenej

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015, odôvodnila tým, že tieto rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, sú založené na nesprávnej aplikácii právnych predpisov, rozhodnutia sú vnútorne nelogické a odporujú tomu, čo i samotné súdy konštatujú, a to, že pokiaľ nedošlo k zániku poistenia, žalovaná je povinná plniť poistné v zmysle uzavretej zmluvy. Sťažovateľka sa od začiatku domáhala zaplatenia žalovanej sumy z titulu nezaplateného poistného za obdobie trvania poistnej zmluvy, jej uzatvorenie medzi účastníkmi nebolo sporné, čo akceptovali i všeobecné súdy. Pokiaľ nebolo preukázané, že poistná zmluva zanikla, potom musela naďalej trvať a zaväzovať i žalovanú. Z vykonaného dokazovania nemohlo preto vyplynúť, že sťažovateľka sa domáhala zaplatenia poistného za dlhšie obdobie, než len za také, ktoré jej patrilo. Sťažovateľkou uplatnené právo nie je viazané na právnu skutočnosť zániku zmluvy. Pokiaľ všeobecné súdy žiadali od sťažovateľky dôkaz o skutočnosti, ktorá rozhodnutie o vyhovení žalobe nepodmieňovala, porušili tým princípy dokazovania, kontradiktórnosti, ako aj rovnosti strán v konaní. Okresný súd i krajský súd vo veci sťažovateľky aplikovali právo svojvoľne, dotknuté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aplikovali nesprávne a popreli tým ich účel a zmysel.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu týchto jej práv malo dôjsť jednak rozsudkom okresného č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd si je vedomý toho, že vzhľadom na povahu predmetu konania je správne vyhodnotenie dôkazného bremena rozhodujúce pre vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania. Hoci v danom prípade bolo v „hre“ iba 161,70 €, to ešte nemusí znamenať, že v okolnostiach posudzovanej veci napokon napadnuté rozhodnutie nemohlo mať negatívne dôsledky na sťažovateľku. V každom prípade však už vzhľadom na hodnotu, ktorá je „v hre“, je zrejmé, že sťažovateľkou tvrdené porušenie označených ustanovení ústavy nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania dotknúť.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 297/2013]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016