III. ÚS 17/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jeho uznesením z 22. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, okresný súd rozsudkom č. k. 4 T 137/2005­ 582 z 8. decembra 2011 uznal , (ďalej len „obžalovaný“), vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov. Sťažovateľa ako poškodeného okresný súd v rozsudku odkázal s nárokom na náhradu škody na občiansko­právne konanie.

Rozhodnutie prvostupňového súdu krajský súd uznesením č. k. 3 To 7/2012­632 z 15. októbra 2012 na základe odvolaní obžalovaného a sťažovateľa zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol s tým, že „na rozpory a nezrovnalosti vo výpovediach obžalovaného bude potrebné ho dopočuť... Súd pri hodnotení dôkaznej situácie... bude musieť vykonať dokazovanie prečítaním protokolu o konfrontácii za použitia § 211 ods. 1 Trestného poriadku, nie iba prečítaním ako listinného dôkazu podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku“.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa z 20. septembra 2013 podali riadny opravný prostriedok tak sťažovateľ, ako aj Okresná prokuratúra Poprad (ďalej len „okresná prokuratúra“). Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 To 43/2013­762 z 22. mája 2014 o týchto odvolaniach rozhodol tak, že ich zamietol.

Sťažovateľ však považoval za „pozoruhodné, že senát odvolacieho súdu... nijako neoveril a nijako sa nezaoberal povinnosťami, ktoré mal okresný súd... vykonať a ktoré vyplývali z uznesenia... KS v Prešove z 15. 10. 2012...“, preto je podľa neho „uznesenie KS... z 22. 05. 2014 za predčasné a arbitrárne“.

Tieto skutočnosti „spôsobujú veľkú traumu a právnu neistotu nielen u sťažovateľa, ale aj v celej“ jeho „rodine a... ani len netuší, kedy sa vlastne dočká zákonného, spravodlivého a ústavne konformného rozhodnutia vo veci. Nielenže sa cíti sťažovateľ, ale aj nesporne je vo veľmi výraznej miere poškodenou osobou, ktorej všeobecné súdy odmietli svojím arbitrárnym a neobjektívnym postupom a rozhodovaním spravodlivosť a ochranu.“.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu z 20. septembra 2013 bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie okresného súdu. V danej veci sa tak stalo v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vyslovenie porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je zasa podmienené tým, aby sa v preskúmavanom konaní rozhodovalo o občianskych právach alebo záväzkoch sťažovateľa alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Keďže sťažovateľ nebol v preskúmavanom trestnom konaní obvineným, mohol požívať záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru iba v súvislosti s adhéznym konaním (ktoré má povahu občianskoprávneho konania) v rámci prebiehajúceho trestného konania.

S prihliadnutím na uvedené je k aktuálnej veci sťažovateľa potrebné uviesť, že z hľadiska ústavnoprávnej ochrany, ktorej by sa sťažovateľ mohol pred ústavným súdom domáhať, je podstatný práve druhý výrok uznesenia krajského súdu z 22. mája 2014 a jemu prináležiace odôvodnenie, pretože iba táto časť napadnutého rozhodnutia predstavovala reakciu na sťažovateľom podaný riadny opravný prostriedok, t. j. iba táto časť sa týkala jeho veci (práva, záležitosti), tak ako to požaduje čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva žiaden argument, ktorý by bol vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivé súdne konanie relevantným. Inak povedané, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol nič, čo by svedčilo o nesprávnosti, arbitrárnosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho osobe, resp. v časti priamo sa týkajúcej sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou a z toho dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, námietky sťažovateľa smerujú výlučne proti postupom a tým častiam rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré viedli k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby.

V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodený opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť opravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného. Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje. Tento záver jednoznačne vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

V intenciách uvedeného sa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poškodený v trestnom konaní pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva, ktorým je v tomto prípade uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie poskytované citovaným článkom ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytované len pre adhézne konanie týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.

Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 5 To 43/2013­762 z 22. mája 2014 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou zamietol krajský súd odvolanie príslušného prokurátora, a tým vo svojej podstate potvrdil oslobodzujúci

rozsudok

okresného súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.