III. ÚS 17/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 T 5/2005 z 21. mája 2012 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 9/2012 z 13. marca 2013 a sp. zn. 2 TdoV 20/2013 z 21. januára 2015 a takto

rozhodol:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 5/2005 z 21. mája 2012 uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa ustanovení § 248 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s určením skúšobnej doby v trvaní troch rokov. O podanom odvolaní sťažovateľa a tiež prokurátora rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 9/2012 z 13. marca 2013, ktorým odvolania ako nedôvodné podľa § 256 zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd v zmysle § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti objasnil, že v jeho trestnej veci bol konajúcimi súdmi skutkový základ ustálený tak, že mal ako konateľ špecifikovaných obchodných spoločností v rozpore s rámcovými zmluvami a príslušnými dodatkami uzatvorenými s lízingovou spoločnosťou rozhodnúť o použití touto spoločnosťou poskytnutých zálohových platieb na prevádzkové potreby označených obchodných spoločností, čím mal spôsobiť lízingovej spoločnosti škodu v sume 219 914 €.

Sťažovateľ v nadväznosti na to argumentoval: «Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ síce finančné prostriedky použil na iný účel, ako bolo v zmluve dohodnuté, ale neobstaral sebe ani inému trvalý prospech. V danom prípade sťažovateľ neuhradil a nevyúčtoval finančné plnenie

Dennou náhradou škody za obmedzenie možnosti dispozície s peniazmi sú úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky. Škodou nie je celá suma záväzku, ktorá je v podmienkach trestného konania určujúca pre kvalifikáciu skutku. Opačný výklad tohto záväzkového inštitútu by umožňoval kriminalizovať každé konanie podnikateľa, ktorým porušuje svoj hlavný záväzok - zaplatiť napr. kúpnu cenu, či cenu diela a pod., a potom výška tohto záväzku by bola kritériom pre kvalifikáciu skutku.

neodôvodnili. Ich rozhodnutia sa tak stali nepreskúmateľnými. V rozhodnutí neodôvodnili prečo predchádzajúci odsek sa vzťahuje len na skutky 1/, 2/ a nie na odsek 3/, pričom skutkovo bezprostredne súvisia. Za tohto stavu možno predmetné rozhodnutia súdov označiť ako arbitrárne. Správnosť ich rozhodnutí pritom bez ďalšieho potvrdil aj dovolací súd, ktorý dovolanie sťažovateľa odmietol.

Tieto skutočnosti však všetky súdy po právnej stránke vyložili v neprospech sťažovateľa a navyše v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Pokiaľ bol v posudzovanom prípade v bodoch 1/ a 2/ obžaloby porušený princíp ultima ratio, súdy vôbec neprihliadli na argumentáciu sťažovateľa v záverečnej reči, v odvolaní, ani v dovolaní. Z týchto dôvodov máme za to, že bol porušený princíp riadneho a spravodlivého procesu, ako to vyplýva z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť. Pretože sú právne závery súdov v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a súčasne zo žiadnej interpretácie odôvodnenia súdnych rozhodnutí nevyplývajú, považujeme takéto rozhodnutia za rozporné s uvedeným čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd musí dbať, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé a aby boli jeho závery pre verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a „práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 5/2005 z 21. mája 2012 zistil ústavný súd existenciu procesnej prekážky uvedenej v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Vo vzťahu k predmetnému rozsudku krajského súdu disponoval sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 9/2012 z 13. marca 2013

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

„V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu veci, krajský súd po zrušení jeho pôvodného rozsudku zo dňa 27. februára 2009, uznesením najvyššieho súdu zo dňa 7. decembra 2011, sp. zn. 1 To 9/2009, vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy v intenciách odvolacieho súdu, tieto následne jednotlivo aj vzájomne s dôkazmi už skôr vykonanými náležité vyhodnotil a pri súčasnom rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu ku skutkom pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby krajského prokurátora dospel v novom, teraz napadnutom rozsudku, ku správnym a úplným záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania vykonaného v predmetnej veci v priebehu celého trestného konania. Odvolací súd už v pôvodnom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor ku skutkom pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby krajského prokurátora a prvostupňový súd tento názor plne rešpektoval a vypustil ich z napadnutého rozsudku, s čím sa najvyšší súd plne stotožnil. Pokiaľ ide o skutok pod bodom 3/ obžaloby krajského prokurátora, Krajský súd

spoločností v rozpore s rámcovými zmluvami a ich dodatkami, ktoré mal uzatvorené s leasingovou spoločnosťou rozhodol o použití zálohových platieb na prevádzkové potreby uvedených spoločností, čím spôsobil škodu uvedenej leasingovej spoločnosti vo výške najmenej 6 625 123 Sk, t.j. 219 914 eur, z čoho však bola čiastočne uhradená dňa 30. júna 2003 vo výške 4 000 000 Sk (132 776 eur). Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovedí svedkov , konateľa spoločnosti , , konateľa obchodnej spoločnosti , zo spoločnosti , vedúci predaja spoločnosti , ako aj z výpovede svedka , výkonného riaditeľa spoločnosti (ktorý bol vypočutý aj na novom hlavnom pojednávaní Krajského súdu v Žiline po zrušení pôvodného rozsudku odvolacím súdom) vyplýva záver, že finančné prostriedky zo zálohových platieb spoločností na priamy pokyn obžalovaného neboli používané na financovanie motorových vozidiel, ale boli použité v rozpore s rámcovými zmluvami na bežné prevádzkové potreby uvedených spoločností, ktorým konaním obžalovaný nepochybne naplnil zákonné znaky trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Z uvedeného dôvodu nepovažoval za opodstatnené a dôvodné odvolacie námietky obžalovaného. Odvolacia námietka obžalovaného založená na tvrdení, že absentuje preukázanie subjektívnej stránky trestného činu sprenevery nie je opodstatnená. Výpoveďami svedkov

Obžalovaný tým, že ako majiteľ vyššie uvedených obchodných spoločností prikázal príslušným zodpovedným vedúcim pracovníkom, aby využívali tieto finančné prostriedky na iné účely, naplnil pojmové znaky uvedeného trestného činu. Skutočnosť, že leasingová spoločnosť akceptovala určitú mieru rizika je z hľadiska jej podnikateľského zamerania celkom logickou a nemá žiaden vplyv na otázku trestnoprávneho posúdenia konania obžalovaného v tejto časti. Obžalovaný, ako majiteľ obchodných spoločností, po podpísaní rámcových zmlúv, resp. jej dodatkov, bol povinný zabezpečiť režim finančných prostriedkov leasingovej spoločnosti tak, aby ich toky a účel využitia boli plne kontrolovateľné a v tomto zmysle mal príslušných vedúcich prevádzok

že takto jednoznačne sa nevyjadril na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu dňa 23. apríla 2012, ani svedok , v danej súvislostí treba zdôrazniť, že v takom prípade, by dôvodne vyvstala otázka samotnej podstaty a zmyslu existencie rámcových zmlúv. Niet žiadnych pochybností o tom, že tieto zmluvy mali svoje opodstatnenie a mohli spĺňať svoj účel len vtedy, ak boli dôsledne plnené. Z tohto pohľadu sa javí obhajoba obžalovaného v tejto časti skôr účelová a značne subjektívna. Odvolací súd si preto v celom rozsahu osvojil záver krajského súdu, že je zrejmé, že si obžalovaný prisvojil zverené finančné prostriedky s účelovým viazaním a týmto spôsobil na cudzom majetku škodu.

Svedok vo svojich výpovediach z prípravného konania potvrdil, že keď spoločnosti obžalovaného prestali zmluvne dohodnuté finančné limity zúčtovávať dodávkami automobilov a finančné prostriedky ani nevrátili, v decembri 2000 iniciovali u , ako konateľa firiem, stretnutie, na ktorom ho informoval o tom, že on už de facto nie je partnerom na rokovanie, keďže svoje obchodné podiely vo firmách s ktorými boli v obchodnom vzťahu predal a teda už nie je ich konateľom.

Následne po vykonaní zápočtu pohľadávok po odpredaji dvoch motorových vozidiel dňa 10. septembra 2001 došlo k prerušeniu akejkoľvek spolupráce. V období druhého polroka roku 2002 na stretnutí s bolo dohodnuté, že bude vyhotovený splátkový kalendár, avšak potom sa odmlčal, túto dohodu nesplnil a nezaslanie splátkového kalendára ani nijako nevysvetlil.

K zachovaniu princípu subsidiarity trestnej represie odvolací súd poukázal na jednotlivé opatrenia realizované poškodenou spoločnosťou pre účely vymoženia svojich finančných prostriedkov, ktoré predchádzali využitiu trestnoprávnych prostriedkov ̶ podaniu trestného oznámenia.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na relevantné odvolacie námietky sťažovateľa reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov v kontexte odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie

najvyššieho súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho uznesenia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Záver o nesplnení dôvodov dovolania najvyšší súd oprel o takto prezentovanú argumentáciu: «Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších (mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. Úlohou dovolacieho súdu je posúdiť, či námietky dovolateľa obsahovo napĺňajú niektorý z uplatnených dovolacích dôvodov. Nakoľko dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podať dovolanie, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštitúcia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Obvinený ako dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorý predpokladá, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Namietal, že súdy nesprávne právne kvalifikovali jeho konanie ako trestný čin, hoci žiadny trestný čin nespáchal Súdy sa nedostatočne vysporiadali so zásadou ultima ratio, s absenciou subjektívnej stránky trestného činu, ako aj s konkludentným súhlasom poškodeného v zmysle § 15b Tr. zák. Spoločnosti nespôsobil škodu, pretože táto kategória je podriadená obchodno-záväzkovému právu. V rámci dovolacieho konania nie je možné preskúmavať opodstatnenosť námietky obvineného týkajúcej sa súhlasu poškodeného v zmysle § 15b Tr. zák., pretože smeruje ku skutkovým zisteniam, ktorých správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd skúmať a meniť. K tvrdeniu obvineného, že v trestnom konaní nebola dostatočne preukázaná subjektívna stránka trestného činu, dovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 1/2011 pod č. 3, podľa ktorého dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať poukaz na to, že vykonaným dokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. V intenciách § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolací súd skúmal, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Podľa § 248 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 trestný čin sprenevery spácha ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V odôvodnení svojho rozhodnutia kvalifikoval najvyšší súd námietku sťažovateľa o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť posudzovaného skutku (súhlas poškodeného podľa § 15b Trestného zákona) ako zasahujúcu do sféry skutkových zistení, ktorých preskúmavanie je z právomoci dovolacieho súdu vylúčené.

Argumentáciu sťažovateľa o nepreukázaní subjektívnej stránky trestného činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, vyvrátil najvyšší súd poukazom na špecifikované stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré zdôraznilo implicitný charakter subjektívnej stránky trestného činu identifikovateľnej iba prostredníctvom konania páchateľa popísaného práve v skutkovej vete rozhodnutia, ktorej obsah nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu a kde sa tento v intenciách § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku môže sústrediť len na posúdenie správnosti subsumcie ustáleného skutku pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu zakotvenú v Trestnom zákone. V nadväznosti na to, ako to vyplýva z obsahu namietaného uznesenia, najvyšší súd podrobne interpretoval skutkovú podstatu dotknutého trestného činu a skonštatoval, že súdmi ustálený skutok plne korešponduje základným znakom predmetnej skutkovej podstaty.

Najvyšší súd sa nad rámec vyjadril aj k všeobecnej námietke sťažovateľa, ktorý skutkové okolnosti svojho prípadu považoval za výsostne obchodnoprávny záväzkový vzťah nespĺňajúci požadovaný stupeň spoločenskej nebezpečnosti, ktorý by ho umožňoval presunúť do roviny trestnoprávneho konania, tak ako to urobili konajúce súdy, ktoré tak podľa názoru sťažovateľa nerešpektovali požiadavku uplatnenia trestnej represie v oblasti obchodnoprávnych vzťahov iba ako krajného prostriedku („ultima ratio“) . Najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, že aj v rámci realizácie obchodnoprávnych vzťahov sa môže vyskytnúť konanie vykazujúce znaky skutkovej podstaty trestného činu, kde majú orgány činné v trestnom konaní a súdy povinnosť vyvodiť príslušnú trestnú zodpovednosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia označených článkov ústavy a dohovoru predmetným uznesením najvyššieho súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016