III. ÚS 173/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 173/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015 prerokoval podanie JUDr. Daniely Švecovej, predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. KP 3/2014­41 z 5. novembra 2014, ktorým namieta predpojatosť sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Lajosa Mészárosa, JUDr. Sergeja Kohuta a JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 475/2014, a takto

rozhodol:

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajos Mészáros, Sergej Kohut a Ľudmila Gajdošíková n i e s ú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 475/2014.

3. V ďalšej časti podania námietku predpojatosti voči všetkým trom sudcom navrhovateľka odôvodnila v podstatnom takto: „Predseda Najvyššieho súdu som v minulosti podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky trestné oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, v ktorých som podrobne poukázal na skutočnosti týkajúce sa sudcov JUDr. Lajosa Meszárosa, JUDr. Sergeja Kohúta a JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej.“ A tiež, že „Je všeobecne známe, že opakovane a verejne poukazoval na viaceré pochybenia dotknutých sudcov. Okrem toho ako predseda Najvyššieho súdu sa listom z 20. marca 2012, sp. zn. KP 4/2010­117, obrátil na predsedníčku Ústavného súdu SR s viacerými výhradami proti nepravdivým tvrdeniam uvedeným v náleze II. ÚS 452/2010, ktoré smerovali proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sudca. Uvedené tiež vyvoláva pochybnosti o nestrannom rozhodovaní senátu JUDr. Mészárosa, ktorý sa podieľal na rozhodovaní vo veci II. ÚS 452/2010.“.

4. Pokiaľ ide o sudcu Sergeja Kohuta, navrhovateľka odôvodnila jeho predpojatosť aj tým, «že v roku 2003 ako neúspešný kandidát na predsedu Najvyššieho súdu napadol voľbu predsedu najvyššieho súdu na túto funkciu sťažnosťou na Ústavnom súde, o ktorej aj Ústavný súd rozhodoval. Je všeobecne známe, že bol úspešným účastníkom tejto voľby. Sudca Kohút vyjadril svoju zaujatosť vo viacerých veciach bývalého predsedu najvyššieho súdu ako účastníka konania, kde mal byť tento sudca pôvodne členom senátu. Osobitne treba zdôrazniť a upriamiť pozornosť na to, že sudca Kohút na vlastnú žiadosť bol uznesením Ústavného súdu č. III. ÚS 72/2007 z 3. apríla 2007 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pred Ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 467/2006. V tejto veci sa samotný sudca Kohút vyjadril takto: „(...) Ide o vec, v ktorej jedným z účastníkov konania je JUDr. Štefan Harabin, súčasný minister spravodlivosti.“»

Podstata námietok predpojatosti vo vzťahu k mojej osobe spočíva opakovane aj v tom, že II. senát ústavného súdu, ktorého som členom, vo veci sp. zn. II. ÚS 452/2010 nerozhodol podľa predstáv bývalého predsedu najvyššieho súdu. Nemienim zachádzať do podrobností v súvislosti s týmto podaním, teda bez toho, aby som zachádzal do merita tejto veci, iba poukazujem nato, že ústavná konformnosť predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou analýzou nášho analytického oddelenia Spr 846/2013 z 10. septembra 2013. Toto rozhodnutie bolo vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a v súlade s ňou, ako aj v súlade s judikatúrou ESĽP. Vo vzťahu k predmetným námietkam predpojatosti považujem za zmysluplné poukázať už iba na ustanovenie § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (...).“ Podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku „dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.“ Na základe uvedeného zastávam názor, že v danom prípade sú námietky predpojatosti voči mojej osobe neopodstatnené a že vo veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 475/2014 neexistujú dôvody môjho vylúčenia z funkcie sudcu v prerokúvanej veci v zmysle § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Prehlasujem, že v predmetnej veci sa necítim byť predpojatý ani pre pomer k veci ani pre pomer k účastníkom konania a ani k štatutárnemu zástupcovi.»

10. Sudca Sergej Kohut predložil listom z 3. marca 2015 toto vyjadrenie: „ nepoznám, nikdy som s ním nebol v styku a neviem o koho sa jedná, preto už z toho dôvodu sa necítim byť zaujatým vo veci výkonu sudcovskej funkcie. Predsedníčka uvedeného súdu však neuvádza ako dôvod mojej zaujatosti nejaký môj vzťah k , ale skutočnosti, ktoré s tým vôbec nesúvisia. Predmetom konania nie je subjekt Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale konkrétna osoba, čo nesúvisí s prejednávanou vecou. Túto skutočnosť by mala predsedníčka takéhoto súdu vedieť, ak napriek tomu uvádza zavádzajúce skutočnosti, potom hodnotím jej podanie ako vrcholne nekvalifikované, zavádzajúce a zaujaté voči mojej osobe, k čomu som jej nezadal žiadny dôvod. Preto pri opakovanom zavádzajúcom podnete proti mojej osobe budem postupovať právnymi krokmi aj ja proti predsedníčke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov sa necítim byť zaujatým vo veci a navrhujem, aby som nebol vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie podľa § 27 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“

11. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

12. Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

17. Aj keď v tomto prípade sa jedná „iba“ o procesný návrh, požiadavky plynúce z citovaného ustanovenia zákona sa, čo do formy a náležitostí obsahu, nepochybne vzťahujú aj na podania tohto typu. Uvádzacia veta podania navrhovateľky (ktorá by mala zrejme byť aj návrhom na rozhodnutie, pretože ďalší text sa zaoberá už iba dôvodmi vznesenej námietky predpojatosti sudcov) znie v podstatnom takto: „v konaní o sťažnosti navrhujem, aby Najvyšší súd v zmysle § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. (...) bývalý predseda Najvyššieho súdu SR vyhlásil, že pre predpojatosť odmieta sudcov JUDr. Lajosa Meszárosa, JUDr. Sergeja Kohúta a JUDr. Ľudmilu Gajdošíkovú“. Keďže ostatné formálne náležitosti svedčia o tom, že ide o podanie navrhovateľky (ako štatutárneho orgánu) v mene najvyššieho súdu, z tejto formulácia (celkom nejasnej po gramatickej i sémantickej stránke) nemožno zreteľne odvodiť ani len to, či ide o odmietnutie sudcov najvyšším súdom (ako účastníkom predmetného konania pred ústavným súdom) alebo jeho bývalým predsedom. Nezrozumiteľnosť podania v tomto smere (teda o čie podanie vlastne ide) podčiarkuje text tretieho odseku, úvod ktorého znie: „Predseda Najvyššieho súdu som (sic !; pozn.) v minulosti podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky trestné oznámenia...“.

18. Podľa už citovaného § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť sudcu pre predpojatosť môže iba účastník konania. V danej veci je okrem sťažovateľa účastníkom konania najvyšší súd, v mene ktorého koná navrhovateľka ako štatutárny orgán. Všetky dôvody uvedené v podaní sa však týkajú vzťahu bývalého predsedu najvyššieho súdu, presnejšie, aj keď to explicitne v podaní nie je uvedené, JUDr. Štefana Harabina, ktorý bol aj predsedom senátu najvyššieho súdu v sťažnosti napadnutej veci, k dotknutým sudcom ústavného súdu. K tomu je potrebné konštatovať, že JUDr. Štefan Harabin nezosobňuje najvyšší súd, ani senát najvyššieho súdu, ktorému predsedal, teda nie je účastníkom predmetného konania pred ústavným súdom.

23. Nosným dôvodom, z ktorého by sa mali odvodiť pochybnosti o nepredpojatosti dotknutých sudcov je skutočnosť, že voči nim v minulosti bývalý predseda najvyššieho súdu podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky trestné oznámenia, že je všeobecne známe jeho opakované a verejné poukazovanie na viaceré ich pochybenia, a že je tiež všeobecne známy negatívny vzťah týchto sudcov vo vzťahu k jeho osobe. V spojení s početnými námietkami bývalého predseda najvyššieho súdu toho istého rázu (okrem iného) aj voči dotknutým sudcom v tejto veci ústavný súd konštatuje, že tieto všeobecné tvrdenia nepostačujú na rozhodnutie o ich vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci. Z iných rozhodnutí ústavného súdu je známe, že pochybností o nepredpojatosti sudcu musia byť založené na existencii určitého dôvodu, vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nepredpojatosť reálne a objektívne pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu, pričom zároveň je potrebné zdôrazniť, že zákon o ústavnom súde nepozná „univerzálne“ vylúčenie sudcu. Rozhodnutie o vylúčení sudcu sa vždy musí týkať len konkrétnej právnej veci prejednávanej ústavným súdom (pozri napr. I. ÚS 130/2010).

24. Pokiaľ ide o osobitný dôvod námietky týkajúci sa sudcu Lajosa Mészárosa a jeho účasti na rozhodovaní vo veci sp. zn. II. ÚS 452/2010, ústavný súd pripomína, že podľa § 14 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

V Košiciach 28. apríla 2015