III. ÚS 174/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2012 a jeho rozsudkom z 5. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 66/2013 a jeho uznesením z 5. februára 2014.

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že okresný súd ho namietaným rozsudkom odsúdil „podľa ust. § 186 ods. 3 Trestného zákona v spojení s ust. § 38 ods. 7 Trestného zákona a ust. § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 20 /dvadsať/ rokov“, pričom ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dva roky a zákaz stretávať sa po prepustení z výkonu trestu so spoluobžalovaným počas doby trvania ochranného dohľadu.

Krajský súd namietaným rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa uznal vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania v spolupáchateľstve „podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. f) a § 139 písm. e) Trestného zákona“, ako aj za prečin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 rokov, pričom na výkon uloženého trestu odňatia slobody ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dva roky.

Sťažovateľ v rámci argumentácie svojich sťažnostných námietok uviedol: «Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal zaujatosť sudcu voči sťažovateľovi, pričom túto skutočnosť preukazuje sťažovateľ tým, že v písomnom podaní Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13.03. 2014 je uvedené, že na neverejnom zasadnutí konanom v dňoch 20.08. 201 1 a 20.12. 2011 rozhodoval v senáte okrem iných aj sudca . Písomným podaním samotného sudcu - Oznámenie o zaujatosti vo veci zo dňa 21.03. 2012 menovaný sudca Krajskému súdu v Prešove oznámil, že sa cíti byť zaujatý v prejednávanej veci, a to vo vzťahu obhajcovi obžalovaného - . Teda o právach a oprávneniach sťažovateľa, , vo vyššie uvedených konaniach časové ešte pred tým, ako sám sudca oznámil vlastnú zaujatosť, rozhodoval vo vzťahu k môjmu klientovi zaujatý sudca. Porušenie ústavného práva na zákonného sudcu a spravodlivý proces je preukázané aj v ďalších listinných dôkazoch, ktoré tvoria prílohu tejto sťažnosti, a to predovšetkým konaním súdnej tajomníčky, ktorá bezdôvodne a nezákonne žiadala o zmeny v pôvodne určených senátoch, ktoré mali rozhodovať o právach a oprávneniach sťažovateľa. Ďalej poukazujem na to, že v rozpore s vyššie citovaným písomným podaním Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13,03. 2014, sú samotné zápisnice o neverejnom pojednávaní, a to zápisnica zo dňa 18.07. 2011 a zápisnica zo dňa

V tejto súvislosti poukazujem na závažné a relevantné zistenie, a síce, že aj z výpovede samotného poškodeného vyplýva, že sťažovateľ bol usvedčený iba a len z nedôveryhodnej výpovede , teda bez potvrdenia a podloženia ostatných svedeckých výpovedí. Rozhodnutia súdov sú teda vo veľkom rozpore s výpoveďou a tvrdením samotného poškodeného , a teda sú výsledkom nezákonne vykonaného dokazovania a konania v rozpore so zásadami spravodlivého procesu. Na základe vyššie uvedených skutočností má právny zástupca sťažovateľa za to, že konaním a postupom súdov bolo zásadným spôsobom porušené taktiež právo na obhajobu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.»

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie svojich označených práv, zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, krajského súdu aj okresného súdu a priznať mu primeranú finančnú náhradu vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. júla 2014 právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu originál splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a navrhol doplnenie petitu sťažnosti o výrok, ktorým ústavný súd prepustí sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ osobne sťažnosť doplnil viacerými rozsiahlymi písomnými podaniami, v ktorých opakovane rozvíja dôvody sťažnosti vymedzené jeho právnym zástupcom a ťažiskovo opakovane zdôrazňuje porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu a nehodnovernosť usvedčujúcej výpovede jeho spoluobžalovaného .

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím okresného súdu ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že všeobecné súdy svoje rozhodnutie založili ťažiskovo na nezákonne získanom, resp. nezákonne vykonanom dôkaze, konkrétne na výpovedi spoluobžalovaného . Nezákonnosť, a tým aj nepoužiteľnosť tejto výpovede argumentuje sťažovateľ skutočnosťou, že spoluobžalovaný mal v konaní vypovedať za „naznačenej situácie“, čo vyplýva aj z obsahu odvolania spoluobžalovaného .

Súčasťou námietok sťažovateľa smerujúcich voči postupu krajského súdu je aj tvrdenie o porušení jeho práva na zákonného sudcu, ku ktorému malo dôjsť tým, že v jeho veci rozhodoval na krajskom súde aj vylúčený sudca . Sťažovateľ v týchto skutočnostiach videl aj dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g) a písm. e) Trestného poriadku, pričom dovolanie podal a v rozsahu uvedených námietok ho aj odôvodnil. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol namietaným uznesením z 5. februára 2014.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto časti námietok sťažovateľa v rámci konania o dovolaní vylučuje právomoc ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnym hodnotením dôkazov a k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta tiež nedôveryhodnosť osoby spoluobžalovaného , a tým aj jeho usvedčujúcej výpovede, na ktorej ako jedinej mali všeobecné súdy založiť rozhodnutie o jeho vine, ako aj nesprávne vyhodnotenie výpovede poškodeného konajúcimi súdmi.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v trestnoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprináleží rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu, z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci alebo z ktorého bol uznaný vinným rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné práva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, porušenie ktorých sťažovateľ v konaní podľa čl. 127 ústavy namieta.

Pokiaľ ide o posudzovanie skutkových a právnych záverov všeobecného súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou zo strán) objasňujúc s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a následne dôkazy vyhodnotiť podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina v konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrne spoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda že dôkazy vykonané v konaní preukazujú vinu obžalovaného mimo rozumných pochybností), a svoje závery v tomto smere dostatočne odôvodní, nemožno jeho rozhodnutie, ktorým vysloví vinu obžalovaného, považovať za nezákonné či neústavné z dôvodu nevykonania ďalších dôkazov navrhovaných obhajobou.

Krajský súd vo svojom podrobnom odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa „prebral dôkazy, ktoré boli vykonané už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, pričom tieto náležitým spôsobom v súlade so zákonom aj vyhodnotil a tak sa dopracoval k zákonným skutkovým záverom“.

Vo vzťahu k preukázaniu viny sťažovateľa krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal nielen na sťažovateľom spochybňovanú výpoveď spoluobžalovaného , ale tiež na výpovede svedkov . Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že vo vzťahu k jeho osobe ide o „komplot“

4.1 Najvyšší súd k dovolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnosti dôkazov vykonaných v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe v namietanom uznesení z 5. februára 2014 uviedol: „Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno uplatniť v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Nemožno ním však (úspešne) napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obvinený videl najmä v tom, že súdy nezákonným spôsobom vyhodnotili výpoveď , ktorú považuje z dôvodov uvedených v dovolaní a vyššie v tomto rozhodnutí za nedôveryhodnú a právne nepoužiteľnú a na základe ktorej bola bez iných ďalších dôkazov ustálená jeho vina. Obvinený nekonkretizoval, ktoré konkrétne ustanovenia Trestného poriadku mali byť porušené v rámci vykonávania dôkazov, ktoré by boli spôsobilé naplniť tento dovolací dôvod.“

Z obsahu dovolania, ktoré sťažovateľ doručil ústavnému súdu ako prílohu svojej sťažnosti, je možné ustáliť, že sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom tvrdenej nezákonnosti namietanej svedeckej výpovede spoluobžalovaného uviedol v zásade totožnú argumentáciu, ako vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Argumentáciu najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľnú. Z obsahu dovolacích námietok, a rovnako tak z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu nie je možné jednoznačne uzavrieť, v čom mala spočívať nezákonnosť výsluchu spoluobžalovaného . Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na časť odvolania spoluobžalovaného, v ktorej tento uvádza, že jeho výsluch pred vyšetrovateľom 14. septembra 2009 sa konal za „naznačenej situácie“, z uvedenej formulácie, ako aj z kontextu, v akom bola v odvolaní spoluobžalovaného použitá, nie je možné jednoznačne ustáliť, že výsluch spoluobžalovaného bol vykonaný v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku alebo v rozpore so zásadami trestného konania.

Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom. Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie, napr. že orgán trestného konania či jeho príbuzní boli poškodení skutkom, eventuálne orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie a pod. Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Môže spočívať napr. v príbuzenskom a rodinnom pomere úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Trestného poriadku, resp. vo vzťahu úzkeho priateľstva alebo aj nepriateľstva vyplývajúceho z toho, že medzi úradnou osobou (napr. sudcom) a niektorou z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Trestného poriadku (napr. obžalovaným) došlo v minulosti len ku konfliktu. Uplatnenie inštitútu § 30 ods. 1 Trestného poriadku o vylúčení organov trestného konania teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.

V posudzovanej vecí obvinený uviedol len všeobecne, že prísediaci sudca je synovec obhajcu , . Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. a už vôbec nie pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nie je možné zaradiť také námietky, ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter. Rozhodnutie napadnuté dovolaním obvineného nebolo postihnuté tým, že by vo veci konal a rozhodol prísediaci sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d) Tr. por. naplnený nebol.“

Z uvedených dôvodov ústavný súd nenachádza ústavne významnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu z hľadiska práva sťažovateľa na zákonného sudcu a rozhodovaním sudcu o trvaní väzby sťažovateľa. S ohľadom na obsah podaného dovolania preto ani závery najvyššieho súdu už citované nejavia podľa názoru ústavného súdu známky svojvôle alebo arbitrárnosti, a teda nesignalizujú možnosť, že by najvyšší súd svojím rozhodnutím porušil označené práva sťažovateľa v súvislosti s jeho právom na zákonného sudcu. Ústavný súd sťažnosť preto aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí, návrh na priznanie náhrady trov konania).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016