III. ÚS 176/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2013 z 28. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, argumentujúc tým, že krajský súd nesprávne aplikoval § 107 ods. 3 OSP, pretože podľa názoru sťažovateľa uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku je aplikovateľné len na majetkové veci, pričom konanie o vypratanie obecného bytu nepovažoval za majetkovú vec. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že tým došlo k vade podľa § 237 písm. b) OSP, pretože sťažovateľovi chýbala procesná spôsobilosť v zmysle § 19 OSP, teda sťažovateľ nemal spôsobilosť byť účastníkom konania v napadnutej veci. Keďže konanie odvolacieho súdu malo trpieť uvedenou vadou, najvyšší súd pochybil, ak konštatoval, že z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b) OSP nie je rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom konania, preto takúto vadu konania tvrdenú sťažovateľom zakladajúcu prípustnosť dovolania nezistil. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež namietal, že nebola zachovaná zásada dvojinštančnosti konania, čo zakladalo prípustnosť jeho dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd k uvedenej námietke konania uviedol, že uvedený dôvod prípustnosti dovolania nie je daný. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, že napadnuté uznesenie nie je riadne odôvodnené, je nepreskúmateľné a arbitrárne. K výroku samotného rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ uviedol, že je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. b) OSP, teda že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým, že nebolo možné po smrti matky pokračovať s ním ako účastníkom konania na základe aplikácie § 107 ods. 3 OSP, pretože predmet konania (vypratanie bytu) nie je podľa názoru sťažovateľa majetková vec. Odhliadnuc od toho, že ústavný súd nepovažuje tento právny názor sťažovateľa za správny, pretože podľa názoru ústavného súdu ide o majetkovú vec, pretože sa priamo týka existencie práv spojených s bytom, teda práv majetkovej povahy, rozhodujúcim pri posúdení toho, či tento dôvod dovolania je založený, je otázka, či ten, kto vystupoval ako účastník konania, mal spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomto smere ústavný súd poukazuje na judikát č. R 34/1993 (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 22/1992 z 30. apríla 1992) a napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 178/2011 z 20. júna 2012 a konštatuje, že sťažovateľ nepochybne má spôsobilosť byť účastníkom konania, teda má procesnú spôsobilosť, preto záver najvyššieho súdu o neexistencii tejto vady je správny a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, ako aj právnou teóriou, preto konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je neopodstatnená.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015