III. ÚS 177/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 177/2026-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateliek , , , a , , , zastúpených JUDr. Ing. Marcelou Martinkovičovou, advokátkou, Námestie sv. Egídia 95, Poprad, proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/50/2024 zo 17. júla 2025 takto

rozhodol:

1. Sťažovateľky sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. novembra 2025, ktorá bola uznesením č. k. III. ÚS 177/2026-14 z 26. marca 2026 prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu, domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným kasačným uznesením krajského súdu. Napadnuté

uznesenie

navrhujú zrušiť, vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a priznať im náhradu trov konania. 2. Sťažovateľky sú v procesnom postavení žalovaných v konaní, v ktorom sa žalobkyňa domáha určenia svojho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti (rekreačnej chate) v katastrálnom území v podiele ½ k celku. Žalobkyňa ďalej žiada aj určenie spoluvlastníckych podielov žalovaných (dvoch sťažovateliek a ďalšieho žalovaného). 3. Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) prvým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne a rozhodol o náhrade trov konania, a to z dôvodu, že nebolo preukázané, že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 27. júla 2023 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že je potrebné skúmať naliehavý právny záujem žalobkyne na podanej žalobe a ďalej je potrebné zaoberať sa predmetom žaloby meritórne, a to určením, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti, a nie že žalované nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti. Okruh strán sporu musí byť totožný s okruhom spoluvlastníkov. 5. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom z 12. júla 2024 žalobu opätovne zamietol, keďže dospel k záveru, že v danom prípade na strane žalobkyne neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. 6. Krajský súd napadnutým uznesením zo 17. júla 2025 rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že naliehavý právny záujem žalobkyne je daný, a preto je potrebné, aby sa prvoinštančný súd zaoberal meritom veci. K aplikácii § 390 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) krajský súd uviedol, že táto neprichádza do úvahy, pretože predmetom konania pred okresným súdom nebolo meritórne rozhodnutie o veci, ale len procesné rozhodnutie, kde okresný súd nesprávne vyhodnotil procesnú otázku. 7. Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že po vrátení veci okresnému súdu nebolo dosiaľ vo veci meritórne rozhodnuté, konanie bolo v decembri 2025 prerušené do právoplatného skončenia konania ústavného súdu.

9. Krajský súd po zosumarizovaní procesného postupu v konaní konštatoval, že postup odvolacieho súdu v predmetnom konaní považuje za zákonný a jeho rozhodnutie za preskúmateľné a nearbitrárne. Oba odvolacie prieskumy boli zásadne odlišné obsahom odvolacích námietok a rozsahom prieskumu odvolacím súdom. Kým v prvom prípade boli predmetom odvolacieho prieskumu meritórne okolnosti dôležité pre rozhodnutie o žalobe, v prípade v poradí druhého odvolacieho prieskumu bola existencia naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem je špecifickou procesnou podmienkou pri určovacích žalobách viažucou sa na skutkové okolnosti prípadu a požadované určenie nie je samotným predmetom konania. Odvolávajúc sa na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 215/2022, v ktorom ústavný súd pripustil výnimku z povinnosti aplikovať § 390 CSP, odporca uvádza, že v poradí druhý prvoinštančný rozsudok vyhodnotil ako rozhodnutie nemeritórne, ktoré nespĺňa zákonný predpoklad na postup podľa § 390 CSP. 10. Zúčastnená osoba, ktorou je , žalobkyňa v spore so sťažovateľkami sa v lehote k ústavnej sťažnosti sťažovateliek nevyjadrila. 11. Sťažovateľky v replike zopakovali, že naliehavý právny záujem považujú za súčasť žalobného nároku, a preto bola splnená zákonná podmienka na aplikáciu § 390 CSP, pričom odvolací súd v napadnutom uznesení uvedenú skutočnosť nerešpektoval.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

13. K výkladu § 390 CSP nielen v rozhodnutiach ústavného súdu treba konštatovať, že účelom a cieľom jeho zakotvenia do Civilného sporového poriadku bolo dosiahnutie zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada jedenkrát a dosť). Dané ustanovenie má kogentný charakter a ukladá dostatočne jednoznačne a zrozumiteľne odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ústavný súd vo svojej dnes už ustálenej judikatúre opomenutie, resp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, vyhodnocuje nekompromisne ako procesný exces, s ktorým v relevantnej súvislosti konštatuje porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (k tomu napr. I. ÚS 570/2017,

14. V náleze č. k. III. ÚS 570/2023-30 z 21. decembra 2023 ústavný súd vyslovil, že krajský súd sa môže odkloniť od dikcie § 390 CSP, ak dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresného súdu. Krajský súd však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť

riešením. Pritom nie je postačujúce len všeobecné konštatovanie o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem toho rozhodnutie okresného súdu musí vykazovať závažné nedostatky. Je to tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci súdu prvej inštancie, ako vyplývajú z ustanovení zákona.

16. V aktuálnom prípade sťažovateliek však nenastala ani jedna z uvedených situácií. Okresný súd najskôr rozhodol meritórnym rozsudkom tak, že žalobu zamietol, dôvodiac, že nebolo preukázané, že žalovaní nie sú vlastníci spornej nehnuteľnosti. Tento meritórny rozsudok bol zrušený v poradí prvým uznesením krajského súdu s tým, že krajský súd inštruoval okresný súd, že je najprv potrebné sa zaoberať existenciou naliehavého právneho záujmu, a pokiaľ sa tento zistí, je následne potrebné sa tvrdeniami žalobkyne zaoberať meritórne, a to určením, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti, a nie že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti. Po vrátení veci okresný súd postupoval podľa pokynov odvolacieho súdu a vyhodnotil existenciu naliehavého právneho záujmu

je daný. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

19. V tomto ohľade ju nutné uviesť, že ústavný súd nespochybňuje právny záver odvolacieho súdu, ktorý považoval posúdenie naliehavého právneho záujmu za procesnú podmienku, a teda v tomto ohľade nesúhlasí s argumentom sťažovateliek, že naliehavý právny záujem je súčasťou žalobného nároku.

Naliehavý právny záujem nemôže byť v dispozícii sporových strán, strany nemôžu uznať, že je daný, ani sa ho vzdať, skutkové tvrdenia o ňom a dôkazy k týmto skutkovým tvrdeniam nepodliehajú koncentrácii, aj v odvolacom konaní sú prípustné nové skutočnosti a dôkazy týkajúce sa jeho existencie.

20. V danom prípade nejde o situáciu, v ktorej by sa okresný súd dosiaľ meritom veci nezaoberal. Jeho v poradí prvý rozsudok bol výsledkom meritórneho prejednania sporu a meritórneho rozhodnutia vo veci, ku ktorému mal odvolací súd (v poradí prvom odvolacom prieskume) okrem nepreskúmania existencie naliehavého právneho záujmu aj meritórne výhrady.

konanie. Pripustiť pri aplikácii § 390 CSP jednoduché pravidlo, že sa má použiť len v prípade dvoch meritórnych rozhodnutí za sebou, by v konečnom dôsledku viedlo k popretiu jeho pôvodného účelu, ktorým bolo urýchlenie sporového konania a zamedziť rušeniu rozhodnutí prvoinštančného súdu z formálnych dôvodov.

22. Povinnosťou krajského súdu po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie bude aplikovať kogentné ustanovenie § 390 CSP a vec meritórne rozhodnúť alebo uviesť dôvody, pre ktoré nie je možné v danej procesnej situácii toto ustanovenie použiť. 23. Ústavný súd k tomu na doplnenie uvádza, že odvolacie konanie je založené na princípe neúplnej apelácie a procesné normy dovoľujú aj odvolaciemu súdu vykonať alebo zopakovať dokazovanie, a tak si zadovážiť úplný skutkový podklad pre svoje rozhodnutie (§ 384 CSP).

Navyše z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné a dvojinštančnosť nie je ani všeobecnou zásadou civilného súdneho konania (I. ÚS 50/2020, I. ÚS 52/2020). Naproti tomu zásada rýchlosti konania je formulovaná v čl. 17 základných princípov CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb (IV. ÚS 439/2024).

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nerešpektoval ustanovenie § 390 CSP a odvolaním napadnutý prvoinštančný rozsudok opätovne zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia. 26. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateliek na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní vo veci

27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína, že v uvedenom článku sú zakotvené základné princípy a postuláty Slovenskej republiky, ktoré sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu a sú premietnuté okrem iného aj do zakotvenia základného práva na súdnu ochranu. Nepredstavujú však konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľ mohol pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti v tejto jej časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).