III. ÚS 183/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 183/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoPr 7/2013 a jeho uznesením z 10. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej opisuje skutkové okolnosti prípadu, z ktorých má vyplývať, že zamestnávateľ ju nútil skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe a že žalobu o vydanie potvrdenia o zamestnaní proti bývalému zamestnávateľovi podala na okresnom súde až potom, ako jej nebolo vydané ani do 13. septembra 2013, hoci pracovný pomer skončil už 30. augusta 2013. Poukazuje aj na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého má vyplývať, že krajský súd mal ako deň podania žaloby ustáliť 1. september 2013, a nie až 13. september 2013, na základe čoho považuje sťažovateľka napadnuté uznesenie „za arbitrárne a nesprávne“ a odvodzuje z neho porušenie označených práv postupom krajského súdu. Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia „odôvodňuje tým, že súd v jej veci nekonal sústredene, ak vychádzal z nesprávneho údaja o tom, že sťažovateľa podala žalobu vo veci proti svojmu zamestnávateľovi už dňa 1.9.2013, čo nezodpovedá obsahu spisu súdu... a aj preto je rozhodnutie súdu arbitrárne a vecne nesprávne“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vyslovil porušenie jej základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 1 CoPr 7/2013­59 z 10. septembra 2014, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 300 €, ako aj náhradu trov konania v sume 284,08 € na účet jej právnej zástupkyne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k podstate namietaného porušenia označených práv, považuje za potrebné poukázať na chybu petitu sťažnosti spočívajúcu v nesprávnom označení spisovej značky konania krajského súdu, ktorým mal podľa sťažovateľky porušiť jej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd totiž viedol odvolacie konanie v sťažovateľkinej veci pod sp. zn. 1 CoPr 7/2013, zatiaľ čo okresný súd konanie viedol pod sp. zn. 16 Cpr 3/2013. Vychádzajúc z uvedeného považoval ústavný súd nesprávne označenie konania krajského súdu spisovou značkou konania okresného súdu len za zrejmú nesprávnosť petitu sťažnosti, ktorá nemá vplyv na vecné preskúmanie námietok sťažovateľky vznesených proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 CoPr 7/2013­59 z 10. septembra 2014 a konaniu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom krajského súdu, že žalobu podala „už dňa 1. septembra 2013, čo však nezodpovedá obsahu spisu súdu“, v dôsledku čoho označuje napadnuté uznesenie meniace uznesenie okresného súdu č. k. 16 Cpr 3/2013­27 z 30. septembra 2013 za arbitrárne a vecne nesprávne.

Pre rozhodnutie o trovách konania v prejednávanej veci je preto potrebné vyporiadať sa s otázkou, či žaloba bola podaná dôvodne. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola podaná na súde prvého stupňa osobne dňa 13.9.2013 a v rovnaký deň žalovaný podal na pošte zásielku, v ktorej žalobkyni zaslal ňou požadované potvrdenie o zamestnaní... Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť je pre rozhodnutie o trovách konania v súlade s ustálenou súdnou praxou potrebné vyporiadať sa aj s postupom jednotlivých účastníkov konania pred podaním žaloby z hľadiska posúdenia účelnosti vynaloženia trov konania v prípade, ak zo správania sa žalovaného vyplýva, že tento nárok žalobcu nepopiera a jeho neplnenie bolo spôsobené okolnosťami, na ktorých môže mať určitý podiel aj žalobca. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi dňom skončenia pracovného pomeru a podaním žaloby na súd uplynula doba trinástich dní a z tohto pohľadu je preto potrebné vyhodnotiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti mal žalovaný reálne dostatočný časový priestor na uspokojenie nároku žalobkyne, resp. na to, či určitý časový sklz plnenia nebol aj v príčinnej súvislosti s konaním samotnej žalobkyne.“.

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri právnom posúdení veci vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu o vydanie potvrdenia o zamestnaní 13. septembra 2013, a nie 1. septembra 2013, ako nesprávne v sťažnosti uvádza, pričom krajský súd podrobne vyhodnocoval správanie účastníkov právneho vzťahu z hľadiska, či toto ich správanie osvedčovalo dôvodnosť podania žaloby. Len na dokreslenie svojich právnych úvah sa krajský súd v závere svojho uznesenia hypoteticky zaoberal možnosťou, ak by sťažovateľka podala žalobu už 1. septembra 2013, aj to iba pre účely posúdenia ne/aplikovateľnosti iného výkladu relevantných právnych predpisov, než ku ktorému v danom prípade dospel. Je teda zrejmé, že sťažovateľkou uvádzaný 1. september 2013 krajský súd v skutočnosti za deň podania žaloby nepovažoval. Ústavný súd preto uvedenú námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú.

Namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje ani znaky zrejmého omylu konajúceho súdu, ktorý by popieral podstatu práva na spravodlivý proces, a ani situácie, v ktorej by krajský súd neaplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov platných v Slovenskej republike. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajského súdu ani konanie, ktoré vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo, takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane a obsahom napadnutého uznesenia na strane druhej. Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.