III. ÚS 183/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., Tomášikova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 K 61/2014-75 z 29. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením odmietol návrh sťažovateľky ako navrhovateľky v 1. rade (ktorý podala spolu s ďalšími dvoma obchodnými spoločnosťami, pozn.) na vyhlásenie konkurzu na majetok jej dlžníka – obchodnej spoločnosti , (ďalej len „dlžník“), z dôvodu, že zo strany sťažovateľky neboli splnené podmienky na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi podľa § 12 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), pretože nepreukázala, že disponuje pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá by bola 30 dní po lehote splatnosti.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že návrh na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu sa týmto „stáva bezpredmetným“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia pritom uviedol: „Po preskúmaní návrhu na vyhlásenie konkurzu súd zistil, že navrhovateľ 1/ v návrhu nepreukázal že má pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti v zmysle § 12 ods. 2 ZKR. Súd preto v zmysle § 14 ods. 1 druhá veta ZKR uznesením č. k. 1 K 61/2014-50 zo dňa 25. 11. 2014 poučil navrhovateľa 1/ o nedostatkoch návrhu a vyzval ho, aby tento nedostatok v lehote 10 dní odstránil s poučením, že v opačnom prípade návrh odmietne... Navrhovateľ dňa 12. 12. 2014 doručil na tunajší súd vyjadrenie kde uviedol nasledovné: pohľadávka navrhovateľa vznikla z bezdôvodného obohatenia dlžníka, konkrétne dlžník získal majetkový prospech z dôvodu, ktorý odpadol. Navrhovateľ 1/ totiž využil ponuku dlžníka na uplatnenie predkupného práva k cenným papierom a kúpnu cenu týchto akcií zaplatil formou jednostranného zápočtu svojich už predtým existentných pohľadávok. Akceptáciu jednostranného zápočtu potvrdil sám dlžník... K vyjadreniu navrhovateľa 1/ sa vyjadril aj dlžník prostredníctvom svojho právneho zástupcu zo dňa 22. 12. 2014 a 23. 12. 2014... Dlžník uviedol, že právny stav, ktorý nastal vyplýva so samotného konania navrhovateľa 1/, ktorý dňa 07. 10. 2014 opätovne požiadal o vydanie súhlasu s prevodom akcií, ako aj z následnej reakcie spoločnosti (list zo dňa 21. 10. 2014). Ďalej spoločnosť v predmetnom vyjadrení zo dňa 22. 12. 2014 uviedla, že záver o tom, že negatívne stanovisko k prevodu akcií, ktorých kúpna cena predstavuje pôvod pohľadávky uplatnenej navrhovateľom 1/, nie je nedosiahnuteľný a nezakladá záver o nemožnosti plnenia, vyplýva tiež z e-mailu , zo dňa 29. 09. 2014, z obsahu ktorého vyplýva, že v prípade dohody akcionárov spoločnosti na všetkých sporných otázkach je pripravená exit spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o. (a sním súvisiace prevody akcií v spoločnosti) podporiť... V zmysle § 12 ods. 2 ZKR ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu je povinný uviesť skutočnosti, z ktorých možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. Podľa § 14 ods. 1 ZKR ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí konkurzného konania. Na základe uvedeného a v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení súd má za to, že u navrhovateľa v čase podania návrhu t. j. dňa 10. 11. 2014 neboli splnené podmienky na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi. Súd je toho názoru, že navrhovateľ 1/ nedisponoval pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorá by bola 30 dní po lehote splatnosti. Taktiež súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa 1/ s tým, že rozhodujúci je stav v čase rozhodovania súdu t. j. vydania uznesenia. Podľa názoru súdu veriteľ už v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu musí mať pohľadávku, ktorá je 30 dní po lehote splatnosti, čo vyplýva aj z ustanovenia § 12 ods. 2 ZKR. Súd uvádza že navrhovateľovi 1/ po právoplatnosti tohto uznesenia nebude brániť nič aby podal znova návrh na vyhlásenie konkurzu čo súd v tomto prípade bude považovať v zmysle § 14 ods. 4 ZKR za návrh na pristúpenie veriteľa na strane navrhovateľov.“

Napriek tomu, že citovaná judikatúra je sťažovateľke známa, snaží sa ústavný súd presvedčiť, že v jej prípade „nie je na mieste ani prílišný formalizmus a ani upustenie od aplikácie všeobecného princípu posudzovania skutkového a právneho stavu veci ku dňu vyhlásenia (vyhotovenia) rozhodnutia“.

S uvedeným tvrdením sťažovateľky sa ústavný súd nestotožňuje a konštatuje, že ňou uplatnená argumentácia nie je v žiadnom prípade spôsobilá spochybniť záver okresného súdu o odmietnutí jej návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, svoje rozhodnutie odôvodnil zrozumiteľným a dostatočne logickým spôsobom, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, preto jeho závery možno z ústavnoprávneho hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka s právnym názorom okresného súdu nesúhlasí, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že formálne posúdenie zákonných podmienok na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka sťažovateľky okresným súdom v tomto štádiu konania ani nedosahuje takú ústavnoprávnu intenzitu, ktorá je potrebná na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (§ 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Tento záver podporuje aj skutočnosť, že okresný súd v priebehu necelých dvoch mesiacov vydal ďalšie uznesenie sp. zn. 2 K 2/2015 z 5. februára 2015, ktorým rozhodol, že začína konkurzné konanie voči dlžníkovi. Z uvedeného dôvodu napokon sťažovateľka upustila od návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože takéto rozhodnutie ústavného súdu sa podľa jej názoru „stáva bezpredmetným“.

Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uvedených nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016