III. ÚS 184/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

bezúspešne. Vzhľadom na negatívny postoj žalovanej a neochotu dobrovoľne vrátiť bezdôvodné obohatenie v sume 283,26 Eur s prísl. preto sťažovateľ bol nútený aj v dôsledku behu premlčacích lehôt domáhať sa podaním žaloby na súde, ku ktorej došlo dňa 3.4.2012 a ktoré konanie sa vedie pod sp. zn. 13C 70/2012. V predmetnom konaní bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 24.9.2012, ktorým súd zaviazal žalovanú zaplatiť mne, sťažovateľovi sumu 283,26 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 25.4.2012 do zaplatenia. Zároveň zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 16,50 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 103,74 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu. Krajský súd Prešov svojím rozhodnutím sp. zn. 20Co 23/2013 zo dňa 10.10.2013 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa vo veci samej s výnimkou výroku o splatnosti, zrušil rozsudok vo výroku o splatnosti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie.

Okresného súdu Prešov, aby vo veci zjednal nápravu, poukázal som, že nejde o zložitosť veci, je len na rozhodnutí súdu, aby vo veci vykonal prípadné dokazovanie, hlavne na výšku dôchodku samotnej žalovanej, ktorú mohol zistiť cez sociálnu poisťovňu a následne cez katastrálny portál zistiť majetok samotnej žalovanej. Sú to dôkazy, ktoré súd I. stupňa mohol vykonať bez prítomnosti samotných účastníkov konania. Dňa 4.3.2015 som opätovne svojim listom požiadal procesný súd, aby vo veci rozhodol, vzhľadom k tomu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C 218/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18Co 162/2014 som bol zaviazaný zaplatiť žalovanej celkovú sumu 448,62 Eur.

doba 15 mesiacov. . .“

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 391/06).

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže tento v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania pred ústavným súdom, sú viazané na vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení základných práv, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní, označenými návrhmi sa už nezaoberal.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už na jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné podotknúť, že v prípade ak by v budúcnosti nedošlo k náprave a v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 13 C 70/2012 by dochádzalo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bude mať sťažovateľ k dispozícii možnosť podať sťažnosť na ústavnom súde za obvyklých podmienok.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 12. mája 2015