III. ÚS 185/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 185/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľ považuje za „natoľko nejasné a neúplné, že overenie správnosti výroku je nepreskúmateľné, pričom sťažovateľ sa domáha minimálne aspoň svojho ústavného práva dozvedieť sa o dôvodoch takéhoto nezákonného rozhodnutia. Z dôvodu, že sa tak nestalo, sťažovateľ má za to, že jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho neuspokojená pohľadávka je „chránená ustanovením čl. 20 ods. 1 ústavy“, keďže ju považuje za nevyplatenú mzdu, ktorú mu úpadca ako zamestnancovi nevyplatil.

Sťažovateľ taktiež pripomenul, že konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 5 K 162/2002 začalo v roku 2002. Ústavný súd pritom v tejto veci už v roku 2009 konštatoval porušenie práv sťažovateľa v súvislosti so zistením „prieťahu“, a pretože od predošlého rozhodnutia ústavného súdu považuje sťažovateľ dobu trvania konania opäť za neprimeranú, zastáva názor, že „porušovateľ opakovane porušuje ústavu spôsobuje prieťah v konaní, právnu neistotu a napĺňa porušenie čl. 144 ústavy v celom rozsahu“.

Sťažovateľ zhrnul, že „má jednoznačné za to, že v predmetnom konkurznom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj dodatkového protokolu čl. 1 keď mu rozhodnutím a postupom porušovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa jeho odvolaním v kvalitatívne plnohodnotne hmotnoprávne i procesnoprávne vôbec nezaoberal“.

Podľa názoru sťažovateľa možno konštatovať, že „skutkové a právne názory, o ktoré porušovateľ oprel svoje rozhodnutie, nemožno z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže rozhodnutím a postupom porušovateľa došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...

1. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014. Podľa zistenia ústavného súdu napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a spolu s ním aj uznesenie krajského súdu č. k. 5 K 162/2002-753 z 11. februára 2014 nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2014. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená (osobne do podateľne) 6. marca 2015. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, teda oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné v tejto časti (namietané porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

2.2 V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ poukázal aj neprimeranú dĺžku trvania konania po rozhodnutí ústavného súdu z roku 2009, ktorým „ústavný súd zistil prieťah v konaní“. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatoval, že krajský súd „opakovane porušuje ústavu spôsobuje prieťah v konaní, právnu neistotu a napĺňa porušenie ústavy čl. 144 v celom rozsahu“. Prípadnému namietaniu zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov však nezodpovedá petit sťažnosti (návrh rozhodnutia), ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný a v ktorom, v prípade sťažovateľa, absentuje označenie tomu zodpovedajúceho ustanovenia ústavy (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sa vzťahuje na problematiku prieťahov v postupoch všeobecných súdov. Je pravdou, že za porušený sťažovateľ označil aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak nie v súvislosti s neprimeranou dĺžkou trvania konania, ale v súvislosti so spravodlivosťou konania, princípom rovnosti účastníkov konania a právom na kontradiktórne konanie. Sťažovateľ teda nenamietal porušenie relevantného základného práva.

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3 Navyše, je pre úplnosť potrebné dodať, že jednoznačným dôvodom podania sťažnosti sťažovateľa ako celku ústavnému súdu je jeho nespokojnosť s tým, že jeho pohľadávka proti podstate bola zaradená medzi pohľadávky, ktoré z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov neboli uspokojené. Keďže o tomto bolo právoplatne rozhodnuté 16. júna 2014 (nadobudnutím právoplatnosti uznesenia krajského súdu č. k. 5 K 162/2002- 753 z 11. februára 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014), javí sa sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k postupu krajského súdu) aj ako podaná oneskorene (obdobne pozri bod 1 tohto odôvodnenia), čo je dôvod, pre ktorý je potrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť jej podania.