III. ÚS 187/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Antošom, advokátska kancelária, Námestie sv. Egídia 93, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 a jej uznesením zo 6. novembra 2014 a upovedomením z 24. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Podaním z 2. februára 2015 adresovaným generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sťažovateľ podal podľa § 364 Trestného poriadku „Návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní“, ktorému generálny prokurátor nevyhovel, o čom upovedomil obhajcu sťažovateľa prípisom č. k. XVI/2 Pz 11/15/1000-5 z 24. februára 2015.

V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením sudcu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 115/2014 zo 16. októbra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 48/2014 zo 4. novembra 2014 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

O následne podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu sudca okresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 0 Tp 115/2014 zo 4. decembra 2014 rozhodol tak, že jej vyhovel a sťažovateľa prepustil, avšak krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 58/2014 z 11. decembra 2014 opravným prostriedkom napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušil a sám žiadosť sťažovateľa zamietol. Súčasne sľub sťažovateľa ako náhradu za väzbu neprijal, a rovnako tak nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ 19. februára 2015 znovu požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej generálna prokuratúra nevyhovela, a preto ju 9. marca 2015 predložila na rozhodnutie okresnému súdu.

Cestou obhajcu sťažovateľ 4. marca 2015 na okresnom súde opäť požiadal o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu. Túto žiadosť okresný súd doručil generálnej prokuratúre na vyjadrenie, pretože trestná vec bola stále v štádiu prípravného konania. Generálna prokuratúra túto žiadosť predložila okresnému súdu späť na rozhodnutie o nej 18. marca 2015.

V ďalšom sťažovateľ v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu z 19. februára 2015 postupu generálnej prokuratúry vytýka, že túto žiadosť predložila na rozhodnutie sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie až 9. marca 2015, t. j. po 18 dňoch. Ako sťažovateľ uvádza, „Dĺžka rozhodovania o sťažnosti bola... 33 dní, z toho na generálnu prokuratúru pripadla takmer polovica tejto lehoty. V druhej polovici lehoty stihli o veci rozhodnúť dva súdy. Prokurátorovi pritom stačí v prípade nesúhlasu so žiadosťou, vec so stručným prípisom predložiť sudcovi pre prípravné konanie.“.

Sťažovateľ túto časť uzatvára, že „má za to, že nejde o primeranú lehotu ale o prieťah v konaní, nevyvolaný objektívnymi okolnosťami a povahou veci“.

II. Generálna prokuratúra SR (konajúca povereným prokurátorom Generálnej prokuratúry) v trestnom konaní proti sťažovateľovi vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 tým, že nekonala bez zbytočných prieťahov vo veci posudzovania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 19. 2. 2015 a predložila ju na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie až dňa 9. 3. 2015, porušila ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, zaručené článkom 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR; právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR; právo na slobodu zaručené čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. III. 3.1. Generálna prokuratúra SR (konajúca povereným prokurátorom Generálnej prokuratúry) v trestnom konaní proti sťažovateľovi vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 tým, že svoje uznesenie zo dňa 6. 11. 2014 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 14. 10. 2014, riadne neodôvodnila, porušila právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 3.2. Generálna prokuratúra SR (konajúca generálnym prokurátorom v zastúpení) v trestnom konaní proti sťažovateľovi vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 tým, že po doručení návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľa zo dňa 14. 10. 2014, toto rozhodnutie nezrušila, hoci nebolo riadne odôvodnené a tým, že sama svoj postup v upovedomení zo dňa 24. 2. 2015 riadne neodôvodnila, porušila právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. IV. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- € a zaväzuje Generálnu prokuratúru SR, aby túto sumu vyplatila sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. V. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania a zaväzuje Generálnu prokuratúru SR, aby sumu priznaných trov vyplatila k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 a jej uznesením zo 6. novembra 2014 a upovedomením z 24. februára 2015.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa tým, že generálna prokuratúra „po doručení žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby dňa 19. 2. 2015, napriek zániku dôvodov väzby a napriek neexistencii vzniku nových dôvodov väzby, neprepustila sťažovateľa z väzby na slobodu, porušila ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná“.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na citované znenie čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v ktorom je zakotvený princíp subsidiarity, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je garantované v čl. 17 ústavy (ods. 1, 2 a 5) a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky okrem iného aj na rýchlosť tohto preskúmania.

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby v zmysle, v akom sa jej dožaduje sťažovateľ, poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).

Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti ̶ namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry pri predkladaní žiadosti sťažovateľa z 19. februára 2015 okresnému súdu ̶ ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom generálnej prokuratúry v konaní o väzbe a obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.2 Rovnako práva zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa na vec sťažovateľa v ním namietanej súvislosti nevzťahujú. V danom prípade totiž ide námietku nedodržania urýchlenosti rozhodovania o ďalšom trvaní väzby, na čo sa vzťahuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, a nie o prípady, ktoré predpokladajú čl. 5 ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, t. j. nešlo prvotné vzatie do väzby – uvalenie väzby [čl. 5 ods. 1 písm. c)], resp. o rýchlosť postupu v konaní o merite, t. j. o vine a treste osoby, ktorá je v rámci tohto konania pozbavená osobnej slobody (k tomu pozri napr. IV. ÚS 327/07,

uznesenie

z predbežného prerokovania vo veci I. ÚS 65/05 a pod.).

Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo viedlo k jej odmietnutiu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3 Iná je situácia, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré sa na namietanú rýchlosť postupu pri rozhodovaní o väzbe jednoznačne vzťahujú.

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, IV. ÚS 190/07 a iné).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko z 25. 10. 1990, § 27).

Ústavný súd pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľa postupoval aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (pozri napr. rozhodnutia I. ÚS 223/04, II. ÚS 142/2012 – v ktorých bol takisto posudzovaný postup príslušnej prokuratúry, I. ÚS 94/06), pri ktorej súčasne prihliadol najmä na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej „ak sa o zákonnosti väzby rozhoduje na viacerých stupňoch, lehota končí až konečným rozhodnutím súdu, ale postup sa posudzuje globálne“ (napr. Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. 11. 1993).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa tým, že generálna prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 56/14/1000 „svoje uznesenie zo dňa 6. 11. 2014 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 14. 10. 2014, riadne neodôvodnila“, ako aj tým, „že po doručení návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia... zo dňa 14. 10. 2014, toto rozhodnutie nezrušila, hoci nebolo riadne odôvodnené a tým, že sama svoj postup v upovedomení zo dňa 24. 2. 2015 riadne neodôvodnila“.

3.1 Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ proti uzneseniu prokurátorky generálnej prokuratúry č. k. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení mu obvinenia zamietla ako nedôvodnú, podal mimoriadny opravný prostriedok – návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, na základe ktorého generálny prokurátor preskúmal označené uznesenie prokurátorky generálnej prokuratúry zo 6. novembra 2014 a vec vybavil prípisom z 24. februára 2015.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

3.2.1 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom generálnej prokuratúry tým, že na základe návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní nezrušila uznesenie o vznesení obvinenia zo 14. októbra 2014 a svoj postup v tejto súvislosti v upovedomení z 24. februára 2015 riadne neodôvodnila, ústavný predovšetkým poukazuje na absenciu zákonom požadovanej náležitosti spočívajúcej v riadnom označení konania, v ktorom sa porušili označené práva sťažovateľa [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody]. V odôvodnení sťažnosti, ale aj v samotnom návrhu na rozhodnutie (petite) absentuje uvedenie spisovej značky konania generálnej prokuratúry, v rámci ktorého malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.

3.2.2 Napriek uvedenému ústavný súd aj v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu preskúmal z ústavnoprávneho hľadiska prípis generálneho prokurátora (v zastúpení) č. k. XVI/2 Pz 11/15/1000-5 z 24. februára 2015, ktorým bol vybavený návrh sťažovateľa na zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení mu obvinenia.

Z obsahu napadnutého upovedomenia (prípisu) vyplýva, že generálny prokurátor (v zastúpení) preskúmal „na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúra Východ v Košiciach sp. zn. PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 a dozorový spis prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 56/14/1000, avšak nebolo zistené porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo použitie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je oprávnenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“.

. . zo 6. novembra 2014, ako aj predchádzajúceho uznesenia vyšetrovateľa PZ. . . zo 14. októbra 2014 o vznesení obvinenia. . . Z obsahu. . . spisových podkladov bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby bolo .

. . a dostatočne odôvodňujú záver, že obvinený sa dopustil skutku kladeného mu za vinu tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia vyšetrovateľa PZ. . . zo 14. októbra 2014, a svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/Trestného zákona. Vyšetrovateľ PZ pri zadovažovaní dôkazov postupoval zákonným spôsobom, v súlade s ustanovením § 2 ods. 6, ods. 10 Trestného poriadku a ustanovením § 126 ods. 1 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na § 138 Trestného poriadku, pričom v ďalších podrobnostiach možno poukázať aj na odôvodnenie uznesenia sp. zn. PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 zo 14. októbra 2014, z obsahu ktorého vyplývajú všetky skutočnosti tak, ako to ukladá ustanovenie § 176 ods. 1 ods. 2 Trestného poriadku a § 206 ods. 3 Trestného poriadku. Navyše, v súvislosti s obsahom Vášho návrhu možno len zdôrazniť, že v zmysle platnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj ustálenej justičnej praxe a napokon aj samotného znenia ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, pri

. . proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ. . . o vznesení obvinenia. . . Neobsahuje všetky skutočnosti tak, ako to ukladá ustanovenie § 176 ods. 2 Trestného poriadku, avšak uvedené porušenie zákona nemožno považovať za „podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako to vyžaduje zákon v ustanovení § 363 ods. 1 Trestného zákona. Vzhľadom na to, že preskúmaním postupu orgánov činných v trestnom konaní som nezistil porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo zrušenie namietaného uznesenia prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014 a ani predchádzajúceho uznesenia vyšetrovateľa PZ sp. zn. PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 zo 14. októbra 2014 za použitia mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, Vášmu návrhu, ktorý ste podali v zastúpení obvineného a vyplýva z obsahu Vášho podania z 2. februára 2015, nebolo nevyhovené, o čom Vás upovedomujem.

Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti, a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore; o tomto úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie o vznesení obvinenia oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia bez meškania.

Z namietaného prípisu vyplýva, že generálny prokurátor akceptoval nielen záver prokurátorky generálnej prokuratúry vyjadrený v jej uznesení č. k. XIV Gv 56/14/1000-48 zo 6. novembra 2014, v ktorom vyhodnotila postup a uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru ako správne, ale aj uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení obvinenia, ktoré je podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené zistenými skutočnosťami. Pokiaľ aj generálny prokurátor vytkol prokurátorke generálnej prokuratúry určité nedostatky jej rozhodnutia zo 6. novembra 2014, uviedol, že tieto nebolo možné považovať za «„podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci“ tak, ako to vyžaduje zákon v ustanovení § 363 ods. 1 Trestného zákona».

Ústavný súd ale zároveň považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v danom prípade sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd na základe ním namietaných pochybení orgánu činného v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhania vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí. V danej veci preto ani nepovažuje za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa, pretože aj v prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu trestného konania, na čo stabilne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho skončenie procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenie znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré nebolo odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 64/04, III. ÚS 3/02, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 197/08). Z toho dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva treba v kontexte uvedeného považovať aj za predčasné.