III. ÚS 188/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 188/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, vo veci namietaných jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 283/2012 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «... postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod spis. zn.: 14 Co 283/2012, týkajúcom sa ochrany osobnosti proti odporcovi , , (ďalej ako „ “), ktorý rozsudkom zo dňa 25. 02. 2014 pod spis. zn.: 14 Co 283/2012­161 rozhodol tak, že

rozsudok

Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 01. 02. 2012, č. k.: 12 C 56/2010­122 potvrdil a týmto rozhodnutím neboli ochránené jeho zákonné práva, odvolací súd spôsobil v konaní prieťahy a sťažovateľ sa cíti byť v porovnaní s inou kategóriou občanov ­ verejnými činiteľmi znevýhodnený pri domáhaní sa spravodlivého rozhodnutia. Dňa 08. 04. 2010 podal sťažovateľ na Okresný súd Bratislava I proti návrh na ochranu osobnosti. Konanie bolo na okresnom súde vedené pod spis. zn.: 12 C/56/2010 a spis bol pridelený sudcovi JUDr. Beate Bizoňovej (ďalej ako „konajúca sudkyňa“). Okresný súd rozhodol rozsudkom zo dňa 01. 02. 2012, č. k.: 12C 56/2010­122 a návrh zamietol. Proti rozsudku prvostupňového súdu č. k.: 12 C 56/2010­122 podal dňa 03. 03. 2012 sťažovateľ na Krajský súd v Bratislave odvolanie. Predmetná odvolacia vec bola pridelená na rozhodnutie senátu pod vedením predsedkyne JUDr. Kataríny Javorčíkovej (ďalej ako „konajúci senát“). Odvolací súd bol nečinný a vo veci nekonal do 25. 02. 2014, kedy konajúci senát rozhodol rozsudkom dňa 25. 02. 2014, č. k.: 14 Co 283/2012­161 a potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 12 C 56/2010­122, tzn. že návrh na ochranu osobnosti zamietol. Podľa poučenia uvedeného v rozsudku, odvolanie proti rozsudku nebolo prípustné. Sťažovateľ sa s dôvodmi zamietnutia návrhu na ochranu osobnosti nestotožnil a jeho toho názoru, že konajúce všeobecné súdy (nijako) neochránili jeho právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena v zmysle čl. 19 ods. 1 Ústavy

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež uviedol: «V priebehu súdneho konania 12 C 56/2010 na ochranu osobnosti splnomocnený zástupca odporcu uvádzal, že je jeho zákonným právom zvoliť si spôsob akým bude v konaní hájiť záujmy účastníka, ktorého v konaní zastupuje. Podľa toho mohol teda aj účelovo šíriť nepravdivé a zavádzajúce veci, ktorými zasahoval do ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrého mena sťažovateľa. S takýmto postupom obhajoby právneho zástupcu odporcu sťažovateľ nesúhlasil a poukazoval (je) na § 101 ods. 1 O. s. p., v ktorom je zakotvené, že účastníci sú povinní pravdivo opísať všetky rozhodné skutočnosti a označiť relevantné dôkazy. Bolo preukázané listinnými dôkazmi predloženými splnomocneným zástupcom odporcu (bod č. 4, 5), že aj mimo merita sporu útočil na česť a dobré meno sťažovateľa, robil to systematicky a účelovo, aby aj za pomoci takéhoto nečestného konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, bol úspešný v súdnom spore. V rozsudku č. k.: 14 Co 283/2012­161 zo dňa 25. 02. 2014 Krajský súd v Bratislave uviedol, že pre vznik práva na ochranu osobnosti podľa § 11 O. Z. musia byť splnené dve základné podmienky, a to že zásah musí byť neoprávnený a súčasne musí objektívne spôsobiť ujmu na chránených osobnostných právach. Podľa právnej úvahy odvolacieho súdu uvádzané v rozsudku niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takýchto okolnosti je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby do osobnosti, do ktorej sa zasahuje dostáva do kolízie s iným „verejným tzn. vyšším záujmom“, ktorému nepriznáva prednosť. Prednes účastníka občianskeho súdneho konania je výkon jeho oprávnenia. Pokiaľ pri výkone tohto oprávnenia dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený, pokiaľ sa osoba vykonávajúca právo nedopustí „excesu ­ vybočenia“. Odvolací súd na základe tohto právneho zdôvodnenia potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na ochranu osobnosti.» V závere sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že: „Krajský súd v Bratislave, ktorý vo veci odvolania sťažovateľa proti zamietnutiu návrhu na ochranu osobnosti konal od 25. 06. 2012 a rozhodnutie vydal až 25. 02. 2014, kedy bol nečinný 20 mesiacov. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je doba nečinnosti súdu viac ako šesť mesiacov kvalifikovaná ako zbytočný prieťah v konaní. Sťažovateľ poukazuje pritom na skutočnosť, že na Krajskom súde Bratislava sú prieťahy v konaniach už veľa rokov bežnou záležitosťou s nikto zodpovedný tento protiústavný stav doteraz nevyriešil. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ namieta, že týmto (ne)konaním Krajského súdu v Bratislave bolo porušené jeho ústavné práva upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, t. j. práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Zbytočné prieťahy v konaní, č. k.: 14 Co 283/2012 potvrdila dňa 16. 05. 2014 aj podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave, listom zo dňa 16. 05. 2014, č. Spr. 2133/2014.“

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd. Právoplatný rozsudok Krajského súdu zo dňa 25. 02. 2014, č. k.: 14 Co 283/2012­161 sa ruší a prikazuje sa, aby bol rešpektovaný platný právny stav najmä, aby boli riadne vykonané dôkazy v zmysle § 122 ods. 1, § 129 ods. 1 O. s. p. a vyhodnotené povinnosti vyplývajúce z 6 ods. 4 vyhl. č. 164/1997 Z. z., konanie bolo vedené za podmienok stanovených v zmysle § 101 ods. 1 O. s. p. a aby bolo rozhodnuté súladne s Ústavou SR a Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách. 3. , priznáva finančné zadosťučinenie 150 000,00 EUR (slovom stopäťdesiattisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu). 4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho zastúpenia 1 466,66 EUR (slovom jedentisícštyristošesťdesiatšesť EUR 66 centov), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. Bratislava, číslo účtu: 0173 742 168/0900 do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z týchto hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Súd prvého stupňa náležité zistil skutkový stav veci (§ 120 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O. s. p.), a s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd predovšetkým skúmal odvolaciu námietku, že postupom súdu prvého stupňa mala byť navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s iným (verejným vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Prednes účastníka občianskeho súdneho konania, pri ktorom sa vyjadruje k prejednávanej veci alebo k výsledkom vykonaného dokazovania alebo pri ktorom opisuje rozhodujúce skutočnosti, je výkonom jeho procesného oprávnenia (obdobne je výpoveď svedka alebo podanie znaleckého posudku znalcom v občianskom súdnom konaní plnením ich zákonnej povinnosti). Pokiaľ pri realizácii tohto procesného oprávnenia (pri plnení tejto procesnej povinnosti) dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený potiaľ, pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo (plniaca túto povinnosť) nedopustí excesu (vybočenia). Pri posudzovaní správania určitej osoby zúčastnenej na občianskom súdnom konaní (napríklad účastníka konania, svedka, znalca) z hľadiska toho, či sa pri výkone svojich procesných oprávnení alebo pri plnení svojich procesných povinností dopustila excesu a neoprávnene zasiahla do osobnostných práv inej

Tieto výroky odzneli len v rámci procesných oprávnení odporcu brániť sa proti žalovanému nároku navrhovateľa, a neboli prednesené verejne. Aj v prípade ich nepravdivosti by samy osobe neboli spôsobilé znížiť česť a dobré meno navrhovateľa vo vzťahu k tretím osobám, a neboli takého charakteru, aby ich bolo možné označiť za exces z procesných oprávnení odporcu (t. j. neboli hrubourážlivé, zosmiešňujúce, priečiace sa dobrým mravom, a časť z nich bola len dôvodom na prípadné vylúčenie zákonného sudcu z rozhodovania veci).

III.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane napadnutého rozsudku krajského súdu) a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 283/2012­161 z 25. februára 2014 konštatuje, že ako celok obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho potvrdzujúci výrok. Ústavný súd nezistil nič, čo by signalizovalo možnosť porušenia ústavnoprocesných princípov konania pred krajským súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a tiež nezistil, že by závery krajského súdu rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľa proti zamietajúcemu prvostupňovému rozsudku v konaní o ochrane osobnosti boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle, prípadne v nesúlade s platnou právnou úpravou, navyše

odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia je dostatočné, zrejmé a je vypracované aj v dostatočnom rozsahu. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny napadnutého rozsudku, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, konštatuje, že krajský súd rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušení obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní vrátane vydania príkazu konať bez zbytočných prieťahov, ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú judikatúru, podľa ktorej zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

V Košiciach 12. mája 2015