III. ÚS 188/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola prostredníctvom elektronickej podateľne 9. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AQUA GLOBAL, s. r. o., Boženy Němcovej 4771/4, Nové Zámky (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cb 82/2015-21 z 8. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu 11. februára 2015 sa obchodná spoločnosť , (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej zaplatenia sumy 1 422,85 € s príslušenstvom z titulu neuhradenej kúpnej ceny za tovar dodaný na základe faktúry č. 20141041. Keďže po podaní žaloby 10. marca 2015 sťažovateľka uhradila žalobkyni sumu 500 €, žalobkyňa 11. marca 2015 vzala žalobu v tejto časti späť a navrhla konanie v tejto časti zastaviť.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že napriek tomu, že pokus okresného súdu o doručenie predvolania na pojednávanie stanoveného na 8. apríl 2015 „na adresu sídla“ sťažovateľky nebol úspešný, keďže na tejto adrese si poštovú zásielku v odbernej lehote neprevzala, napadnutým rozsudkom (okrem iného) uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 922,85 € s príslušenstvom, ako aj sumu 61,70 € z titulu náhrady iných trov konania a sumu 315,13 € z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol: „Keďže súdu nie je známa iná adresa žalovaného ako adresa uvedená vo výpise z jeho OR, súd ju postupom podľa § 48 ods. 2 O. s. p. považoval za riadne doručenú.“ Rovnaké problémy sa opakovali aj pri doručovaní napadnutého rozsudku, ktorý okresný súd zaslal „na adresu sídla“ sťažovateľky, avšak ani túto poštovú zásielku si v odbernej lehote neprevzala.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa, proti ktorému je v zmysle § 201 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, čo napokon vyplýva aj z poučenia nachádzajúceho sa na štvrtej strane napadnutého rozsudku. Okresnému súdu pritom vytýka, že jej uvedený

rozsudok

riadne nedoručil a o jeho existencii sa dozvedela až po tom, ako jej súdny exekútor osobne doručil upovedomenie o začatí exekúcie na základe tohto rozsudku ako exekučného titulu na adresu jej prevádzkarne zapísanej v živnostenskom registri.

Sťažovateľka k sťažnosti pripojila výpis z Obchodného registra, z ktorého vyplýva, že je právnickou osobou – obchodnou spoločnosťou (spoločnosťou s ručením obmedzeným) – sídliacou na adrese „Boženy Němcovej 4771/4 Nové Zámky 940 75“, pričom na rovnakej adrese býva aj jej jediná spoločníčka a konateľka . Predmetom jej podnikania je osem rôznych činností. V tomto výpise sa nenachádza žiadne označenie prevádzkarne.

Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011). K tomu treba dodať, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 Občianskeho súdneho poriadku).

Ak sťažovateľka namieta neúčinné doručenie rozsudku, mala možnosť napadnúť ho riadnym opravným prostriedkom – odvolaním (§ 201 a nasl. OSP), prípadne aj v spojení so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty (§ 58 OSP).

Ak účastník konania pred všeobecnými súdmi namieta, že zákonom ustanovený postup pri doručovaní toho-ktorého dokumentu nebol dodržaný, resp. spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke, je povinný o tom predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie.

To však sťažovateľka v danom prípade neurobila.

Sťažovateľka v sťažnosti nielenže nespochybňuje oprávnenosť žalobkyňou uplatneného nároku, ale ani netvrdí, že by proti napadnutému rozsudku chcela podať riadny opravný prostriedok – odvolanie. Aj vo svetle tejto skutočnosti sa námietka sťažovateľky „o porušení práva“ okresným súdom z dôvodu riadneho nedoručenia napadnutého rozsudku javí ako zjavne neopodstatnená. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právoplatným a vykonateľným rozsudkom „oboznámila neskôr“, t. j. o niekoľko mesiacov, keď nazrela do súdneho spisu, nemá v danom prípade žiadnu právnu relevanciu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nesúhlasí ani s názorom sťažovateľky, že svoju sťažnosť mu podala včas, t. j. v lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody.

Napriek tomu ústavný súd k námietkam sťažovateľky týkajúcich sa nesprávneho doručovania obiter dictum považuje za potrebné dať do pozornosti, že Občiansky súdny poriadok pri doručovaní písomností účastníkom konania súdom precízne rozlišuje, či ide o právnickú osobu alebo fyzickú osobu – podnikateľa, pričom práve fyzické osoby oprávnené konať v mene právnickej osoby zapísanej v obchodnom registri sú zodpovedné za úplnosť údajov, na základe ktorých možno túto právnickú osobu jednoznačne identifikovať [§ 5 ods. 6. zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“)].