III. ÚS 189/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 89/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014 a jeho uznesením z 5. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd svojím postupom a označeným rozhodnutím porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto: «Skutok ustálený v trestnom konaní nie je správne právne kvalifikovaný, pretože nenapĺňa všetky zákonné znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľ podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák…

Aby sťažovateľ ako obvinený mohol byť považovaný za verejného činiteľa, nepostačuje len zistenie, že v čase činu bol príslušníkom PZ SR, a že sa podieľal na plnení úloh spoločnosti a štátu, ale musí byť splnená aj podmienka, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou… Chápanie pojmu právomoci a zodpovednosti v súvislosti s poskytnutím informácie o umiestnení policajnej hliadky nebolo vyhodnotené správne. Prvok právomoci a zodpovednosti musí v sebe zahrňovať vždy prvok moci a prvok rozhodovania následne vynútiteľného štátnou mocou. Keďže v danej veci sťažovateľ nespáchal trestný čin v súvislosti s právomocou rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a ani zodpovednosťou zaň, pričom takéto rozhodovanie neobsahuje v danej veci prvok moci a prvok rozhodovania, nemôže byť konanie sťažovateľa kvalifikované ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Sťažovateľ v skutku uvedených súvislostiach nevykonával právomoc verejného činiteľa, a preto nebol verejným činiteľom, nekonal v takomto postavení. K posudzovaniu právnych východísk možno odkázať na ustálenú súdnu prax NS SR, konkrétne napríklad na rozsudok č. k. 1 TdoV 14/2012 zo dňa 25. 4. 2013. Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí vyhol posúdeniu tejto otázky a pojem „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ vysvetlil ústavne neakceptovateľným spôsobom tak, že ide o obchádzanie zákona o Policajnom zbore… Takýto výklad zákona nemožno ani nazvať výkladom, preto sa sťažovateľ domnieva, že ide o prejav svojvôle pri rozhodovaní, rozhodovanie bez uvedenia akýchkoľvek právnych úvah a bez vysporiadania sa k konkrétnou obranou sťažovateľa k tejto otázke, hoci nie je zrejme bezvýznamná a obdobné veci sa v súdnej praxi riešia inak.»

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd ďalej zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Berúc na zreteľ uvedené hľadiská ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 4/2014 z 5. februára 2014, v odôvodnení ktorého vo vzťahu k námietkam uvedeným v sťažnosti dovolací súd uviedol tieto relevantné skutočnosti: «... prvý dovolací dôvod obvineného sa týkal porušenia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento dovolací dôvod je naplnený vtedy, keď rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Po preskúmaní veci dovolacím súdom, tento zistil, že skutková veta tak, ako bola ustálená nižšími súdmi, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Zistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný, pretože obvinený svojím konaním naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb. Na naplnenie tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby sa činu dopustil špeciálny subjekt, t. j. verejný činiteľ, a to jednou z troch taxatívne uvedených foriem konania. Z hľadiska zavinenia úmysle páchateľa musí zahŕňať aj spôsobenie škody, alebo zadováženie či už sebe alebo inému neoprávneného majetkového prospechu. Neoprávneným prospechom môže byť aj neoprávnené zvýhodnenie inej osoby, ktorú páchateľ v postavení verejného činiteľa v rozpore so svojimi povinnosťami informuje o pripravovanej policajnej akcii, zameranej na odhalenie trestnej činnosti, v úmysle umožniť tejto osobe sa vyhnúť prípadnej zodpovednosti za protiprávne konanie. O to skôr, že v prípade išlo o osobu uvedenú v zozname polície tzv. „záujmových osôb“. Všeobecnými podmienkami uznania osoby za verejného činiteľa na účely trestného zákona sú: a) konkrétne postavenie, povolanie, služobný pomer alebo určitá funkcia osoby, b) podieľanie sa na plnení úloh spoločnosti a štátu, c) používanie zverenej právomoci danej v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Pri zisťovaní obsahu pojmu „právomoc“ je potrebné vo všeobecnosti vychádzať z osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich pôsobnosť, oprávnenia a povinnosti toho – ktorého subjektu v postavení verejného činiteľa. Oprávnenia a povinnosti verejných činiteľov priznávajú a stanovujú osobitné zákony, na tom ktorom úseku verejnej správy. Ide predovšetkým o procesné normy – Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok, Správny zákon, ďalej sú to zákony stanovujúce postavenie a úlohy ozbrojených zborov a mestskej polície (konkrétne zákon o Policajnom zbore č. 171/1993 Z. z.)

Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ústavnoprávnymi princípmi. Jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd vo svojom uznesení primerane okolnostiam veci vyčerpávajúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia, ktoré mohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, pričom svoje úvahy zdôvodnil v podrobnej argumentácii.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom uznesení nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené a nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015