III. ÚS 189/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2015 doručená sťažnosť spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžso 63/2014 z 26. augusta 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podniká v oblasti medzinárodnej kamiónovej dopravy a pre jej realizáciu zamestnáva vodičov nákladných vozidiel, ktorí svoje pracovné povinnosti realizujú mimo administratívneho sídla spoločnosti a mimo územia Slovenskej republiky.

Žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) č. AA/2012/37406/12015/OPČ-SSZ z 23. júla 2012, ktorým ústredie zamietlo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny č. KE/2012/22568, č. záz. KE/2012/052988z 24. apríla 2012, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2008 v sume 2 320,23 €. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 254/2012-56 z 15. mája 2014 žalobu zamietol. Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd ako súd odvolací tento rozsudok potvrdil.

Najvyšší súd podľa sťažovateľky nezohľadnil vznesené námietky a predložené dôkazné prostriedky, nevysporiadal sa s otázkou miesta skutočného výkonu práce zamestnancov, čím jeho rozsudok trpí vadami v rozpore s požiadavkou na riadne

odôvodnenie.

Namietla, že najvyšší súd pri výklade sporného ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti nepostupoval v zmysle skoršieho vlastného rozhodnutia vo veci sp. zn. 8 Sžp 1/2010, že „Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, a neurčitý pojem „zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí“ nevyložil v jej prospech. Týmto mal najvyšší súd vyložiť a aplikovať § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v rozpore s ústavou, čím súčasne porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 152 ods. 4 ústavy.

S ohľadom na uvedené argumenty, ktoré sa snažila podporiť poukazmi na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, Ústavného súdu Českej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd svojím rozsudkom porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jeho rozsudok je tiež v priamom rozpore so zásadou právnej istoty a má za následok zásah do jej majetkových práv v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa sťažovateľky je rozsudok najvyššieho súdu v priamom rozpore so zásadou právnej istoty, porušuje jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „nebral do úvahy skutočnosti, ktoré sťažovateľ namietal a na ktoré aj adekvátne upozorňoval vo svojich vyjadreniach, a s ktorými sa mal NS SR vysporiadať pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa vo veci žaloby o preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu“, ako aj s jej základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré (porušenie) osobitne nešpecifikovala. Dodala však, že „názor Ústavného súdu SR má pre sťažovateľa podstatný význam, nakoľko má vplyv pre stav právnej istoty aj do budúcna, pretože sa jedná o podstatnú právnu otázku s dopadom na vlastnícke právo sťažovateľa (povinnosť uhradiť odvody vo výške niekoľko tisíc eur ročne)“.

Sťažovateľka si uplatnila aj priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 € z dôvodu dlhotrvajúcej nepriaznivej a nekomfortnej situácie s negatívnym dopadom na jej majetkovú sféru v súvislosti s vydaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/63/2014 zo dňa 26.08.2015. 2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vedené pod sp. zn. 10 Sžso/63/2014 zo dňa 26.08.2015 a vracia vec na ďalšie konanie.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že „Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom použití ustanovení Zákonníka práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce. Žalobca (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka, pozn.) nepreukázal a ani netvrdil, že zamestnáva zamestnancov v takomto pracovnom zaradení, ale práve naopak z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú K .“. Najvyšší súd výslovne skonštatoval, že v pracovných zmluvách predložených sťažovateľkou majú jej zamestnanci uvedené miesto výkonu práce ,, ,K “, čo bolo Dodatkom 1 k jednotlivým zmluvám zmenené tak, že miestom výkonu práce sú „jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa“.

Ústavný súd pripomína, že na pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo právnické osoby sa, ak Zákonník práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 1 a 4 Zákonníka práce). Z toho tiež vyplýva požiadavka určitosti podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, medzi ktoré patrí aj miesto výkonu práce [§ 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce]. Jeho určenie ako „jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa“ túto požiadavku nespĺňa.

OSP. Najvyšší súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za z ústavnoprávneho hľadiska arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, ani za nedostatočne odôvodnené z hľadiska požiadaviek ustanovenia § 157 ods. 2 OSP (v danej veci v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP a § 211 ods. 2 OSP).

Stabilná judikatúra ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Judikatúra, na ktorú vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukázala, je síce relevantná vo vzťahu k vzneseným námietkam dôležitosti odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska zaistenia realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj požiadavky na ústavne konformný výklad zákonom a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak z jej obsahu nevyplýva nijaký zásadný argument z ústavnoprávneho hľadiska spochybňujúci postup a rozhodnutie najvyššieho súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.