III. ÚS 19/2015

1. Základné právo Centra ekologických informácií na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 27/2013 zo 6. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Centru ekologických informácií trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2014 doručená sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Krajský súd rozsudkom zo dňa 11. septembra 2013, č. k. 7 S/132/2013­72 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobou napadnuté odvolacie fiktívne rozhodnutie, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie zrušil a vrátil vec obci na ďalšie konanie. Súčasne rozhodol samostatným výrokom o trovách konania (ďalej len „výrok o trovách konania“), pričom sťažovateľovi nepriznal právo ich náhradu v zmysle § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Vzhľadom na to podal sťažovateľ proti výroku o trovách konania odvolanie, v ktorom navrhol zmeniť

výrok

o trovách konania. O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie podané proti rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podané. Rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd tým, že sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu oneskorene, pretože ho podal 6. novembra 2013, kým posledným dňom na podanie odvolania bol 5. november 2013. Sťažovateľ však podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu včas ešte dňa 5. novembra 2013 podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom cez portál eŽaloby. Vyplýva to z potvrdzujúceho e­mailu zaslaného z portálu eŽaloby právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 5. novembra 2013 o 23,43 h (číslo podania 0903330113). Sťažovateľ má teda za to, že odvolanie podal včas a nebol dôvod pre jeho odmietnutie.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Centra ekologických informácií na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. mája 2014, sp. zn. 3 Sži/27/2013, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. mája 2014, sp. zn. 3 Sži/27/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Okrem uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal aj náhradu trov konania.

Uznesením sp. zn. III. ÚS 19/2015 z 20. januára 2015 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sži 27/2013 a jeho uznesením zo 6. mája 2014, prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

z dôvodu, že bolo podané oneskorene. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že odvolanie proti rozsudku krajského súdu podal včas ešte dňa 05. 11. 2013 podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom cez portál eŽaloby.

Najvyšší súd pri rozhodovaní vychádzal z obsahu súdneho spisu, konkrétne l. č. 94, kde sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o prijatí podania číslo 0903330113 – 06. 11. 2013 o 12:00:21 AM, ako aj l. č. 95, kde sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o overení zaručeného elektronického podpisu – 06. 11. 2013 o 12:57:23 PM.

dátume a čase podania predmetného odvolania. Rovnako aj z pokynu pre kanceláriu na vyhotovenie predkladacej správy l. č. 98, kde je uvedená poznámka, že predmetné odvolanie bolo podané oneskorene a na predkladacej správe Najvyššiemu súdu SR je uvedený dátum podania odvolania sťažovateľa 06. 11. 2013. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti, že odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/132/2013 72 zo dňa 11. 09. 2013 podal včas, a teda dňa 05. 11. 2013, o čom priložil aj potvrdenie doručené sťažovateľovi dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod., kde je uvedené: „Vyššie uvedený dátum je určujúci pre posúdenie dodržania lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom alebo určená súdom“ najvyšší súd uvádza, že predmetné podanie, kde bol uvedený dátum podania odvolania dňa 05. 11. 2013 o 23:43 hod. nie je a nebolo obsahom súdneho spisu a najvyšší súd o ňom v čase rozhodovania nemal vedomosť. Z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplývala skutočnosť, že predmetné odvolanie bolo podané oneskorene, a preto najvyšší súd rozhodol,

K uvedenému vyjadreniu k sťažnosti zaujal sťažovateľ stanovisko doručené ústavnému súdu 18. februára 2015, v ktorom sa okrem iného uvádza: „... že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odmietnutí odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. septembra 2013, č. k. 7S/132/2013­ 72 vychádzal z obsahu súdneho spisu, konkrétne č. l. 94, na ktorom sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o prijatí podania č. 0903330113 a to 6. 11. 2013 o 12:00:21 AM, t. j. 21 sekúnd po uplynutí lehoty na podanie odvolania a z č. l. 95, kde sa uvádza dátum a čas odoslania potvrdenky o overení zaručeného elektronického podpisu 6. 11. 2013 o 12:57:12 PM, t. j. 12 hodín a 57 minút po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Zo stanoviska porušovateľa tiež vyplýva, že na prvej strane podaného odvolania bol urobený úradný záznam o tom, že odvolanie napadlo cez portál eŽaloby bez údaja o presnom dátume a čase podania odvolania. Sťažovateľ sa domnieva, že uvedené skutkové okolnosti nemôžu byť z hľadiska účinkov a posudzovania včasnosti odvolania na ťarchu sťažovateľa, ktorý využil pri podávaní odvolania portál eŽaloby, prostredníctvom ktorého svoje odvolanie podal. Sťažovateľ nenamieta pravdivosť údajov o vyhotovení potvrdenia o prijatí podania na č. l. 94, nakoľko tento časový údaj len vyjadruje skutočnosť, kedy bolo potvrdenie o prijatí podania vyhotovené, t. j. nevyjadruje skutočnosť, kedy bolo podanie (odvolanie) podané. S prípustným použitím analógie teda ide o rovnakú situáciu ako v prípade podania poštovej zásielky, kedy je relevantné len to, či zásielka bola podaná na poštovú prepravu včas najneskôr v posledný deň lehoty, nie skutočnosť, kedy adresát (napr. súd) otlačí na doručenku zásielku prezenčnú pečiatku s dátumom prevzatia zásielky, resp. inak povedané, kedy vyhotoví potvrdenie o prijatí podania. Sťažovateľ preto zastáva názor, že pri posudzovaní tejto otázky je potrebné vychádzať z e­mailového potvrdenia, ktoré bolo po podaní odvolania doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 5. 11. 2013 o 23:43 h v súlade s technickými nastaveniami portálu eŽaloby (tieto technické nastavenia spočívajú vtom, že každému odosielateľovi podania cez portál eŽaloby je hneď po odoslaní podania doručený e­mail s časom odoslania podania). Sťažovateľovi nie je známe, že adresát (v tomto prípade Krajský súd v Košiciach), ktorému je doručované podanie z portálu eŽaloby neobdrží informáciou o skutočnom čase odoslania podania podávaného cez tejto portál. Každopádne však sťažovateľ zastáva názor, že táto skutočnosť by nemala byť na jeho ujmu účastníka konania a to o to viac, ak v samotnom potvrdení sa uvádza, že dátum v tomto potvrdení uvedený (5. 11. 2013) je rozhodujúce z hľadiska plynutia zákonných lehôt. S poukazom na to aj po predložení stanoviska porušovateľa sťažovateľ považuje svoju sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu.“

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či odvolanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2012 bolo podané včas, a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.

Ústavný súd po analýze predloženého spisu krajského súdu a príloh pripojených k sťažnosti konštatuje, že vzhľadom na to, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2013 bolo nepochybne podané elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, bolo povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s už citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s už citovanou vlastnou judikatúrou prihliadať na takéto podanie a náležitým spôsobom sa vysporiadať v prvom rade s otázkou, či uvedené elektronické podanie bolo urobené včas. Preto, pokiaľ najvyšší súd pri posudzovaní včasnosti odvolania túto skutočnosť riadne neoveril a vychádzal iba z obsahu predloženého súdneho spisu krajského súdu, ktorý podľa vyjadrenia najvyššieho súdu „údaj o presnom dátume a čase podania predmetného odvolania neobsahoval“, dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľa prístupu k súdu, teda možnosti, aby najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal ním podaný opravný prostriedok (odvolanie), pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Na uvedený právny záver, ako už bolo uvedené, nemá vplyv skutočnosť, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní nemal k dispozícii elektronické podanie odvolania sťažovateľa, pretože sa nenachádzalo v predloženom spise krajského súdu. Táto skutočnosť nemôže byť pričítaná na ťarchu účastníka konania (sťažovateľa), ktorý sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov domáha spôsobom ustanoveným zákonom.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátskou kanceláriou Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Róbert Bardač. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €.