III. ÚS 193/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 193/2015­17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s., Mikuláš 631, Dubník, zastúpených spoločnosťou AK H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Dušan Ivan, vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 43/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v sťažnosti popisujú chronologický priebeh kauzy, ktorá je predmetom namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu: «1. Okresný súd Rimavská Sobota svojím rozsudkom zo 7. júla 2008, sp. zn. 7C/56/07 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“), rozhodol o našej žalobe vo veci ochrany osobnosti a dobrej povesti právnickej osoby proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“) tak, že žalovanému uložil povinnosť predniesť ospravedlnenie na tlačovej konferencii Strany maďarskej koalície v znení a za podmienok uvedených vo výroku rozsudku, priznal nám právo uverejniť na náklady žalovaného ospravedlnenie v znení a za podmienok uvedených vo výroku rozsudku v určených televíznych staniciach a denníkoch, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť nám sumu 300 000,­ Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť nahradiť nám trovy konania. Dôkaz č. 1: rozsudok súdu prvého stupňa 2. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom zo 4. februára 2009, sp. zn. 15Co/222/2008, výrokom I zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o ospravedlnenie na tlačovej konferencii, výrokom II zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o oprávnenie uverejniť ospravedlnenie na náklady žalovaného v určených televíznych staniciach a denníkoch, výrokom III v prevyšujúcej časti návrh zamietol, výrokom IV zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a výrokom V rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Dôkaz č. 2: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v dovolaní z 22. decembra 2011 namietali, že v poradí druhý rozsudok odvolacieho súdu z 26. októbra 2011 je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keď podľa ich názoru odvolací súd nesprávne kvalifikoval skutkové tvrdenia žalovaného ako hodnotiace úsudky, na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti a do práva sťažovateľky na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Na tomto mieste sťažovatelia podrobne takto argumentujú: „Odvolací súd na s. 23 a 24 svojho rozsudku – rovnako ako dovolací súd vo svojom uznesení v podstate konštatoval, že žalobca 1 inicioval zmenu právnej úpravy, v dôsledku ktorej získal žalobca 2, s ktorým bol žalobca 1 majetkovo a personálne prepojený, majetkový prospech, a preto bol žalovaný oprávnený vysloviť hodnotiaci úsudok, že žalobca 1 zneužil svoju funkciu, konal nemorálne a neeticky, v rozpore so zákonom o konflikte záujmov a v rozpore s nariadením EU, pričom je irelevantné, či bolo konanie žalobcu 1 skutočne v rozpore so zákonom alebo s nariadením EÚ alebo nie. Tento právny záver sme považovali a aj považujeme za nesprávny a neprijateľný. Samotné iniciovanie zmeny právnej úpravy a existencia majetkového alebo personálneho prepojenia totiž nie sú dostatočným skutkovým základom pre konštatovanie nezákonnosti konania žalobcu 1. Žalovaný tvrdil, že žalobca 1 konal v rozpore s ústavným zákonom a že zneužil svoju funkciu. Vzhľadom na to, že takéto konanie zodpovedá trestnému činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, hodnotiace úsudky žalovaného predstavovali obvinenie z trestnej činnosti. Obvinenie z trestnej činnosti je mimoriadne závažným zásahom do práva na ochranu osobnosti a podľa judikatúry navyše každé nepravdivé obvinenie z trestnej činnosti zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Co/15/97. In Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, č. 2000. č. 3, s. 25). V tejto súvislosti sme uviedli, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého pre posúdenie oprávnenosti kritiky žalovaného je irelevantné, či žalobca 1 skutočne konal v rozpore so zákonom o ochrane verejného záujmu alebo či bola predmetná zmena právnej úpravy potrebná na zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnou právnou úpravou, je podľa nášho názoru neprijateľný. Posúdenie tejto otázky je totiž nevyhnutné na posúdenie splnenia základnej podmienky oprávnenosti kritiky, ktorou je jej vecnosť. Odvolací súd sa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a poukázal len na to, že kritika žalovaného bola vecná preto, že vychádzala z pravdivých skutočností uvedených v rozsudku.

Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku vyjadril k ich dovolacím námietkam iba okrajovo a k niektorým sa nevyjadril vôbec. Na tomto mieste sťažovatelia dôvodia, že hoci v dovolaní poukazovali na to, že odvolací súd sa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a konštatoval len to, že kritika žalovaného bola vecná, pretože vychádzala z pravdivých skutočností uvedených v rozsudku, najvyšší súd v namietanom rozsudku bez ďalšieho tento názor odvolacieho súdu len zopakoval. Podľa sťažovateľov najvyšší súd v predmetnom dovolacom rozhodnutí k ostatným námietkam dovolania, najmä k otázke konkrétnosti a primeranosti kritiky a k námietke nesprávnej kvalifikácie skutkových tvrdení žalovaného ako hodnotiacich úsudkov nezaujal žiadne stanovisko, námietky sťažovateľov ani nevyvrátil, ani nespochybnil. Sťažovatelia označené okolnosti považujú za porušenie ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postup najvyššieho súdu, ktorý v namietanom rozsudku potvrdil právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý v jeho rozsudku z 26. októbra 2011 (vyplývajúci z právneho názoru dovolacieho súdu obsiahnutého v jeho predchádzajúcom uznesení), a síce že kritika žalovaného bola oprávnená, považujú sťažovatelia za porušenie svojich základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 ústavy.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 43/2012 z 30. septembra 2013, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal tiež sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Odvolací súd vo svojom v poradí druhom rozsudku z 26. októbra 2011 vo vzťahu k aplikácii § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) v otázke posúdenia oprávnenosti zásahu do práv vyplývajúcich z citovaného ustanovenia poukázal na potrebu dôsledného odlíšenia, či výrok ktorého primeranosť je v konkrétnom prípade posudzovaná, patrí do kategórie skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho úsudku (kritiky), kde platí, že oznámenie pravdivého skutkového tvrdenia (informácie) nezasahuje do práva na ochranu osobnosti a dobrej povesti a v prípade hodnotiaceho úsudku vyjadrujúceho subjektívny názor autora, ktorý nemožno akokoľvek dokazovať, prípustná kritika (nezasahujúca do práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka) musí spĺňať kritéria vecnosti, konkrétnosti a primeranosti. Odvolací súd považoval za skutkové tvrdenia informácie, že sťažovateľ sa stal štátnym tajomníkom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky a v danej pozícii inicioval zmenu normatívneho právneho aktu upravujúceho poskytovanie štátnej podpory

Ostatné výroky kvalifikoval odvolací súd ako hodnotiace úsudky, teda kritiku. Krajský súd tiež zdôraznil, že pri vymedzení obsahu skutkových tvrdení sa neuspokojil len s formuláciami vytrhnutými z kontextu výrokov žalovaného, ale zohľadnil celý slovný prejav žalovaného, pri ktorom tento poskytol informácie o sťažovateľovi a formuloval svoju

21. apríla 2006. Podľa vyjadrenia žalovaného predneseného na uvedenej konferencii po zmene vlády a vedenia príslušného ministerstva bol 10. októbra 2006 vo vestníku uverejnený dodatok k týmto pravidlám týkajúci sa poskytovania podpory v oblasti pestovania tabaku a že na základe tohto dodatku sťažovateľka získala už uvedenú dotáciu. Krajský súd na tomto mieste uzavrel, že pravdivosť týchto informácií ako skutkových tvrdení bola v konaní preukázaná, resp. nebola sporná, preto nimi nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv sťažovateľa a ani do dobrej povesti sťažovateľky. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej prezentoval výroky žalovaného, ktoré kvalifikoval ako hodnotiace úsudky, teda kritiku, a ktoré žalovaný vyslovil na spomínanej tlačovej konferencii a v diskusných televíznych reláciách (predovšetkým výroky znenia, že išlo podľa názoru žalovaného o účelovú zmenu; zmenu pravidiel počas hry; zmenu v prospech firmy, kde je sťažovateľ akcionárom; že žalovaný nevie, či je to

V nadväznosti na to bolo konštatované, že kritika bola vecná, keďže mala dostatočný podklad v už prezentovaných pravdivých skutkových tvrdeniach, ďalej že kritika bola konkrétna, pretože na základe konkrétnych prednesených skutočností umožňovala každému vytvoriť si vlastný názor na jej závery a že súčasne spĺňala aj kritérium primeranosti, a to aj s prihliadnutím na postavenie oboch aktérov (kritika i kritizovaného), ktorí mali postavenie osôb verejne činných vykonávajúcich správu vecí verejných, teda svojou formou a obsahom nevybočovala z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného cieľa, ktorým bolo vyvolanie verejnej diskusie o závažnej otázke celospoločenského záujmu, a síce či postup a konanie sťažovateľa ako verejného funkcionára bolo alebo nebolo zneužitím jeho funkcie.

Najvyšší súd namietaným rozsudkom dovolanie sťažovateľov zamietol ako nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil existenciu vád konania taxatívne vymedzených ustanoveniami § 237 OSP a iných vád, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto sa následne zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska sťažovateľmi uplatneného dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Na tomto mieste najvyšší súd vysvetlil, že nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu o neopodstatnenosti žaloby zodpovedal zistenému skutkovému stavu, a bol preto správny, pričom odvolací súd po zrušení predchádzajúceho svojho rozhodnutia pri nezmenenom skutkovom stave rozhodol v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 4 Cdo 149/2009 z 31. mája 2010 (prijaté v prvom dovolacom konaní) a zhodne s týmto uznesením podrobne vyšpecifikoval, ktoré výroky žalovaného považoval za skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotiace úsudky, pričom svoje závery podložil zodpovedajúcimi právnymi úvahami. Najvyšší súd sa pritom s týmto odôvodnením stotožnil a v podrobnostiach sa naň odvolal. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov dôvodil, že neuznal ich námietku, podľa ktorej mali žalovaným prednesené hodnotiace úsudky predstavovať obvinenie z trestného činu, pretože podľa jeho názoru hodnotiaci úsudok o tom, že sťažovateľ konal v rozpore s ústavným zákonom a že zneužil svoju funkciu bez ďalšieho, nezakladá obvinenie z trestnej činnosti. Ustálený skutkový stav v predmetnej veci – obsah výrokov žalovaného, podľa najvyššieho súdu takýto záver neumožňoval. Za neudržateľnú považoval najvyšší súd aj námietku sťažovateľov, že kritika by mohla byť považovaná za vecnú, len ak by sťažovateľ skutočne konal v rozpore so zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov a ak by zmena právnej úpravy nebola potrebná na zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnou právnou úpravou. Na tomto mieste najvyšší súd argumentoval, že by kritika bola prakticky neuskutočniteľná, ak by mohla byť považovaná za vecnú len vtedy, ak by jej predchádzalo autoritatívne rozhodnutie príslušného orgánu o kritizovaných skutočnostiach, resp. ak by kritizujúci mohol takéto rozhodnutie predvídať.

V intenciách uvedených kritérií poukazuje ústavný súd v prvom rade na postavenie sťažovateľa v čase uverejnenia dotknutých prejavov, ktorý ako štátny tajomník patril do kategórie osôb verejne činných, u ktorých podľa stabilizovanej judikatúry platia širšie limity kritiky, teda povinnosť znášať v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Takisto ako nemenej relevantnú treba do úvahy zobrať skutočnosť, že kritika žalovaného predstavovala svojím obsahom tzv. politický prejav (prejav týkajúci sa správy veci verejných) disponujúci najsilnejšou prezumpciou práva takýto prejav realizovať. Ďalším dôležitým faktom, ktorý v posudzovanom prípade nemožno opomenúť, je status žalovaného v rozhodnom čase, ktorý ako opozičný poslanec predniesol kritiku namierenú proti predstaviteľovi vlády. Judikatúra ESĽP totiž vyžaduje silnú ochranu prejavov opozičných politikov kritizujúcich vládu, čo odôvodňuje argumentom zdravej demokracie a tiež princípom ochrany menšiny, keď momentálna politická menšina musí byť v záujme plurality ochraňovaná pred represiou za kritiku momentálnej politickej väčšiny (pozri napr. rozhodnutia ESĽP Castells proti Španielsku z 23. apríla 1992, sťažnosť č. 1179/85 a Incal proti Turecku z 9. 6. 1998, sťažnosť č. 22678/98). V neposlednom rade treba dodať, že silným neutralizačným faktorom miery ochrany osobnostných práv sťažovateľa vyplývajúcim z postavenia sťažovateľa ako člena exekutívy je aj skutočnosť, že vďaka uvedenému statusu disponoval sťažovateľ širokými možnosťami realizovať svoju mediálnu obhajobu proti prednesenej kritike, inými slovami, uskutočniť zamýšľanú ochranu svojich práv prioritne v rámci politickej arény. Toto sú podľa mienky ústavného súdu okolnosti, ktoré pri riešení konfliktu a starostlivom vyvažovaní vzájomne kolidujúcich hodnôt museli byť zohľadnené, a to v prospech slobody prejavu žalovaného.

Ústavných súd sumarizujúc uvedené východiská, relevantné právne závery odvolacieho súdu, na ktoré sa najvyšší súd v namietanom rozsudku odvolal, ako aj právne závery najvyššieho súdu obsiahnuté v namietanom rozsudku nehodnotí ako vykazujúce známky arbitrárnosti či ústavnej neudržateľnosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Ústavný súd je toho názoru, že stanovisko konajúcich súdov formulované pri riešení otázky ochrany osobnostných práv sťažovateľa (ako aj práva sťažovateľky na ochranu dobrej povesti) v strete so slobodou prejavu realizovanou žalovaným je dostatočne podporené východiskami ustálenými na základe spomínaných orientačných kritérií difamačnej judikatúry a zároveň sa opiera o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností, na základe ktorých dali súdy prednosť ochrane slobody prejavu pred právami osobnostnými.