III. ÚS 194/2016

2. Sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. júla 2015 a 3. júla 2015 doručené tri sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 21. apríla 2015 v konaniach vedených pod sp. zn. 3 M Cdo 9/2014, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 a sp. zn. 3 M Cdo 14/2014.

Z predložených sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v pozícii žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 186/2012, ako aj v konaniach vedených na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11 C 13/2012 a pod sp. zn. 3 C 99/2012. Predmetom všetkých konaní bolo zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Sťažovateľ sa na základe postúpenia pohľadávok stal veriteľom v zmluvných vzťahoch založených zmluvami o úvere, pričom žalovanými boli dlžníci, ktorí poskytnuté úvery nesplácali.

Všetky predmetné rozsudky okresných súdov i krajského súdu napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnymi dovolaniami podľa štvrtej časti štvrtej hlavy zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože nimi bol podľa jeho názoru porušený zákon.

Generálny prokurátor argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci. Právne vzťahy založené zmluvami o úvere, ako aj s nimi súvisiace zabezpečovacie právne vzťahy sú podľa § 261 ods. 3 písm. d) a § 261 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) absolútnymi obchodnými záväzkovými vzťahmi, a teda sa za každých okolností majú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. To platí aj v otázke premlčania dlhu podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Generálny prokurátor poukázal aj na rozdielnosť medzi inštitútom uznania práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka s tým, že „zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal premlčané právo, úprava obsiahnutá v § 558 OZ pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh, o premlčaní vedel. Ak dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu v podobe tejto domnienky nenastane. I tak však príde k založeniu behu novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 OZ.“. Podľa generálneho prokurátora „keďže súdy konajúce vo veci neskúmali dôvodnosť vznesenej námietky premlčania v súvislostiach uvedeného rozboru inštitútov premlčania a uznania dlhu, ich rozhodnutia sú v rozpore s platným právom“.

Následne najvyšší súd uviedol, že zrušením mimoriadnymi dovolaniami napadnutých rozhodnutí „by sa nedosiahol účel mimoriadneho dovolania“. Podľa jeho názoru totiž „zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť... nikdy samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pre zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie.“.

Z uvedených ustanovení najvyšší súd vyvodil, že «v preskúmavanom prípade je – aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka – zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z..., pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, ... Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.».

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd „mal... iniciovať konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou SR podľa jej článku 125 a konanie o mimoriadnom dovolaní prerušiť, resp. mal aplikovať právne normy tak, aby bola ich aplikácia v súlade s Ústavou SR...“. Zároveň podľa sťažovateľa „ak už však aj NS SR rozhodol bez toho, aby inicioval konanie o súlade predmetných ustanovení s Ústavou SR, resp. bez toho, aby uplatnil ústavne konformný výklad, mal sťažovateľa... vyzvať, aby sa k prípadnej aplikácii nových ustanovení... vyjadril. Princípom právnej istoty je totiž aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami. Postup NS SR a jeho rozhodnutie obsiahnuté v Rozhodnutí však sťažovateľ nemal možnosť predvídať. A to aj s ohľadom na to, že Mimoriadne dovolanie bolo podané v čase, keď novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nenadobudlo účinnosť. NS SR však sťažovateľa na vyjadrenie sa nevyzval, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a zapríčinil stav, kedy bolo pre neho napadnuté Rozhodnutie nezákonne prekvapivé a navyše, toto svoje konanie náležite neodôvodnil.“.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015 (resp. „sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo. 3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015 (resp. „sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo. 4. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015 (resp. „sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo. 5. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015 (resp. „sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo. 6. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015 (resp. „sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

1. Zásadná námietka predložená sťažovateľom v jeho sťažnosti sa odvíja od tvrdenej ústavne nekonformnej interpretácie a následného uplatnenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vada napadnutých rozsudkov spočíva v tom, že pri zamietnutí mimoriadnych dovolaní generálneho prokurátora vychádzal najvyšší súd z potreby aplikácie zákonných právnych noriem, ktoré nadobudli účinnosť až po začatí konaní o súdne uplatnených hmotnoprávnych nárokoch sťažovateľa.

Ústavný súd nie je orgánom ochrany zákonnosti, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Netvorí ani súčasť sústavy všeobecných súdov, a preto do ich rozhodovacej činnosti je oprávnený mocensky zasiahnuť len v prípade priameho negatívneho dopadu ich postupov a rozhodnutí do sféry jednotlivca chránenej základnými právami a slobodami. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd však neopomenul, že sťažovateľ do kritiky aplikácie menovaných zákonných ustanovení „primiešal“ neprehliadnuteľný ústavno-právny aspekt. Ten je daný prepojením tvrdenej nezákonnosti na konštatovanie ústavnej nekonformnosti výkladu a uplatnenia právnych noriem sily zákona, a tým v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) aj na základné právo na súdnu ochranu.

Na tomto mieste odôvodnenia svojho uznesenia je však ústavný súd povolaný pripomenúť ďalší principiálny aspekt súdnej ochrany ním poskytovanej v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ide o jej individuálno-právny rozmer. Ústavno-súdna ochrana podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má charakter ochrany poskytovanej subjektívnym právam sťažovateľa, pretože základné práva a slobody majú charakter subjektívnych práv. Len prostredníctvom nedovoleného ataku do individuálnej sféry chránenej základným právom, formálne zakotveným v ústave (alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), sa sťažnosťou namietaný mocenský zásah všeobecného súdu dostáva aj do rozporu s objektívnym ústavným právom obsiahnutým v príslušnom ústavnom článku.

Práve popísaná črta súdnej ochrany poskytovanej ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je významná aj pri hodnotení sťažovateľových spojených sťažností.

Ťažisko sťažnostnej argumentácie sa venuje problému požiadavky retroaktívneho uplatnenia zákonných právnych noriem, ktorú podľa sťažovateľa najvyšší súd artikuloval vo svojich rozsudkoch zamietajúcich mimoriadne dovolania generálneho prokurátora.

Sťažovateľ opomína nezanedbateľnú právnu charakteristiku všetkých troch konaní. Je ňou fakt zistený ústavným súdom z príloh spojených sťažností spočívajúci v tom, že v základnom (nachádzacom) konaní všeobecné súdy konštatovali okrem iného aj rozpor uzavretých dohôd o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní dlhu s § 39 Občianskeho zákonníka a v ňom zakotvenou požiadavkou súladu právneho úkonu s dobrými mravmi.

Opätovné prejednanie hmotnoprávnych nárokov sťažovateľa uplatnených v podaných žalobách na plnenie by nebolo spôsobilé viesť k odlišnému rozhodnutiu v merite. Ak by ústavný súd zasiahol do právnych záverov všeobecných súdov týkajúcich sa uplatnenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a sformuloval v tomto smere pre najvyšší súd záväzný právny názor, mohol by tým azda docieliť formálny súlad rozhodnutí najvyššieho súdu so zákonom, pre sťažovateľa by však tento finálny výsledok konania o jeho spojených sťažnostiach nepriniesol v konečnom dôsledku odlišné rozhodnutia o jeho žalobách, s ktorými sa na všeobecné súdy obrátil. Práve týmto faktom je v okolnostiach sťažovateľových káuz determinovaný aj spomenutý individuálno-právny charakter jeho základného práva na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Uplatnenie oboch týchto práv v zhode so sťažovateľovými požiadavkami a predstavami by nemalo formálno-právne vyústenie (meritórne výroky rozsudkov) odlišné od toho, ktoré sťažovateľ sťažnosťami kritizuje.

Na podklade prezentovaných záverov je potrebné, aby ústavný súd rešpektoval svoju oddelenosť od sústavy všeobecných súdov a nezasahoval do ich právneho posúdenia sťažovateľových žalôb. Preto ústavný súd ani nebude zaujímať stanovisko k otázkam nastoleným najprv generálnym prokurátorom v jeho mimoriadnych dovolaniach a neskôr sťažovateľom v jeho sťažnostiach (povaha dohôd o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní dlhu z hľadiska ich zaradenia do právnych odvetví, eventuálny spotrebiteľský charakter týchto dohôd a z toho vyplývajúce súvislosti premlčania hmotnoprávnych nárokov sťažovateľa, aplikačný vzťah uznania práva podľa § 110 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a uznania dlhu podľa § 588 Občianskeho zákonníka), keďže v okolnostiach sťažovateľových prípadov ide o problémy zákonnosti, nie ústavnosti.

Sťažovateľ sa v poslednom období na ústavný súd obrátil s viacerými sťažnosťami majúcimi rovnaké skutkové pozadie (nadobudnutie pozície veriteľa pohľadávky z poskytnutého spotrebiteľského úveru s následným súdnym uplatnením nároku na zaplatenie dlžnej sumy). Z nich (napr. II. ÚS 729/2015), ale aj z ďalších rozsudkov zverejnených na webovom portáli www.supcourt.gov.sk (napr. rozsudok z 28. mája 2015 vo veci sp. zn. 8 M Cdo 13/2014, rozsudok z 26. novembra 2015 v konaní sp. zn. 4 M Cdo 17/2014) rezultuje, že mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyhovujúce uznesenie, ktorým sťažovateľ argumentuje, je ojedinelým vybočením z inak stabilného sa vyvíjajúceho postoja najvyššieho súdu k argumentácii generálneho prokurátora. Nemožno preto uvažovať o nastolení legitímnych očakávaní sťažovateľa vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu jeho hmotnoprávnych nárokov, ktorých narušenie by atakovalo právnu istotu sťažovateľa v miere dotýkajúcej sa neželaným spôsobom jeho základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Za týchto okolností sa potom odkaz sťažovateľa na odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo rovnakej veci dostáva skôr do polohy potreby zjednocovania výkladu a používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Ústavnému súdu však neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

4. V tejto časti sú preto sťažnosti sťažovateľa na prvý pohľad zjavne neopodstatnené.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy

Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 520/2010).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci (I. ÚS 59/00, III. ÚS 454/2011).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkami najvyššieho súdu o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ba ani základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní spojených sťažností nezistil žiadne ústavne relevantné signály, ktoré by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k meritórnemu záveru o porušení niektorého z označených základných práv sťažovateľa alebo jeho práv zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Naplnili sa preto dôvody, ktoré vedú ústavný súd k odmietnutiu sťažností pre ich zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto uznesenia). Následne už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostných petitoch (návrhy na zrušenie napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, návrh na náhradu trov konania).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016