III. ÚS 196/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 196/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Šulvom, AS Legal s. r. o., advokátska kancelária, Hlučínska 1/11, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Nitre vedeného pod sp. zn. 18 Cb 31/98, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v námietke z 3. júna 2014 uviedol: „Žalobca je toho názoru, že vyššie uvedené pochybenia, vedúce k neprimeranej dĺžke konania sú zo strany sudcu JUDr. Bzdúšeka účelové, v snahe čo najviac predĺžiť konanie tak, aby bol zachovaný stav platnosti napádanej zmluvy, ktorý vyhovuje žalovanému v I. rade. Rovnako je podľa názoru žalobcu neprípustné konanie sudcu v súvislosti s oznámeným nátlakom na znalkyňu pri vypracovaní znaleckého posudku. Takýto postup sudcu objektívne vzbudzuje pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti a sudcu diskvalifikuje na rozhodovanie vo veci.“ Dňa 13. júna 2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd nadriadený vec vrátil bez rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti podľa § 15a ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že sťažovateľ namietal okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Následne ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 356/2014 z 1. októbra 2014 vyslovil, že krajský súd svojím postupom porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bol sťažovateľ toho názoru, že nezákonný postup krajského súdu je spoľahlivo preukázaný, a preto vzniesol námietku zaujatosti, tentoraz nielen proti predsedovi senátu JUDr. Bzdúšekovi, ale proti celému senátu. Sťažovateľ pritom poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 356/2014 z 1. októbra 2014, ktorým bol preukázaný nezákonný postup senátu a zároveň výslovne upozornil na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 153/08­32 z 1. júla 2008 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 38/2008. V zmysle uvedeného nálezu mal krajský súd podľa názoru sťažovateľa predložiť spis nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu (senátu), ale neurobil tak.

V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/31/98 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepredložením spisu sp. zn. 18Cb/31/98 nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu uplatnenej podaním z 21. októbra 2014 doručeným Krajskému súdu v Nitre 21. októbra 2014. 2. Krajskému súdu v Nitre prikazuje predložiť spis sp. zn. 18Cb/31/98 nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu uplatnenej podaním z 21. októbra 2014 doručeným Krajskému súdu v Nitre 21. októbra 2014. 3. Krajskému súdu v Nitre prikazuje uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ podal na krajskom súde 21. júla 1998 žalobu o určenie neplatnosti zmluvy. Počas konania namietal sťažovateľ neprimeranú dĺžku konania na ústavnom súde, čoho následkom bol nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 356/2014­33 z 1. októbra 2014. Sťažovateľ počas konania namietal aj zaujatosť sudcu JUDr. Jána Bzdúšeka námietkou zaujatosti z 3. júna 2014 a zaujatosť celého senátu 18 Cb námietkou zaujatosti z 21. októbra 2014. V námietke zaujatosti z 3. júna 2014 sťažovateľ tvrdil, že k neprimeranej dĺžke konania prispela aj nesústredená činnosť sudcu, ktorý sa opakovane dopustil chýb, ktoré mali za následok následné konanie na odvolacom súde, pričom spočívali v tom, že sudca neskúmal naliehavý právny záujem žalobcu, neumožnil žalovaným vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci a napriek včasnému ospravedlneniu neúčasti žalobcu na pojednávaní sudca pojednávanie uskutočnil a vyniesol rozsudok. Upozornil tiež na nečinnosť sudcu v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania. Sudca svoju osobu podľa sťažovateľa diskreditoval aj tým, že neoznámil skutočnosť, že na znalkyňu bol vyvíjaný nátlak.

Najvyšší súd predloženú vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti proti JUDr. Bzdúšekovi vrátil bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, pretože bol toho názoru, že žalobca vo vznesenej námietke zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Bzdúšekovi namieta okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Krajský súd na pojednávaní 21. októbra 2014 prijal záver, že vec nadriadenému súdu nepredloží: „Po posúdení vznesenej námietky zaujatosti žalobcom senát konštatuje, že dôvody uvádzané v podanej námietke sú totožné s dôvodmi, ktoré už boli vznesené žalobcom v podaní zo dňa 03. 06. 2014 a teda jednalo sa o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, resp. v prieťahoch v konaní. Ide teda o procesný postup sudcu, na ktorý reagoval NS SR svojim podaním zo dňa 16. 06. 2014, ktorým vrátil vec tunajšiemu súdu bez rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP. Vychádzajúc z názoru NS SR, že žalobca namietal okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní senát prijal záver, že vec nadriadenému súdu nepredloží. Tento záver oznámil účastníkom konania.“ Sťažovateľ k rozhodnutiu namietal, že krajský súd vôbec nereflektoval skutočnosť, že uvedeným podaním namietal sťažovateľ nielen zaujatosť predsedu senátu, ale zaujatosť celého senátu. Podľa názoru sťažovateľa dôvody námietky zaujatosti boli formulované v inom rozsahu a najmä nezákonný postup senátu bol preukázaný nálezom ústavného súdu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť, resp. nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľom namietané skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru svedčia o zaujatosti zákonného sudcu a celého senátu 18 Cb, bude možné použiť ako odôvodnenie pre podanie odvolania, a to v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP.

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa, pretože aj v prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc prerokovať sťažnosť proti napadnutému konaniu a rozhodnutiu krajského súdu a rozhodnúť o nej, pretože proti napadnutému konaniu a rozhodnutiu krajského súdu bude mať možnosť sťažovateľ brániť sa opravnými prostriedkami v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Skutočnosť, že napadnuté konanie a rozhodnutie bude môcť byť predmetom preskúmania v odvolacom konaní, vylučuje právomoc ústavného súdu vo veci rozhodnúť, pretože ochranu práv, porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha, si bude môcť uplatniť na všeobecnom súde využitím odvolania ako riadneho opravného prostriedku (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde).