III. ÚS 198/2015

1. Základné právo , , a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť , , a trovy konania v sume 552,08 € (slovom päťstopäťdesiatdva eur a osem centov) na účet Advokátskej kancelárie Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 198/2015­11 z 12. mája 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , , , , , , a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie 16. júna 2015 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 15. júla 2015. V jeho prílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, ktorá k veci uviedla, že po podaní žaloby sťažovateľov sťažovatelia sami v priebehu konania mali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo vzhľadom na komplikovanosť príbuzenských, a tým aj právnych vzťahov, ako aj dôkaznej situácie mali urobiť už v samotnej žalobe. Krajský súd v tejto súvislosti považoval výzvu jedného zo sťažovateľov niektorým z odporcov v konaní „na vypustenie podielov“ za nedostatočnú ako preventívny nástroj predísť sporu a vyslovil názor, že „analýza, ktorú podal právny zástupca sťažovateľov až v priebehu konania sa mala vykonať pred začatím súdneho konania, ale nie s notárom, ale so žalovanými a to so všetkými. Potom by bolo naozaj spravodlivé, aby žalovaní znášali trovy konania, ak by napriek dôkladnej analýze žalobný nárok neuznali.“. Krajský súd vo svojom vyjadrení však zároveň uznal argument sťažovateľov, že „už v žalobe uviedli dedičské rozhodnutie D 87/31 a z tohto dôvodu je odôvodnenie Krajského súdu v Prešove, že tak neurobili, nedôsledné. Dovoľujeme si však Ústavnému súdu Slovenskej republiky vyjadriť názor, že dôležitý je celý kontext odôvodnenia a to smeruje k nepriznaniu trov z dôvodu, že až v priebehu konania sa vyjasnila otázka komplikovaných príbuzenských vzťahov a že sťažovatelia aj po žalobe navrhovali vykonať dokazovanie vrátane doplnenia rozhodnutí k predmetným parcelám, čo je de facto aj rozhodnutie D 87/31...“. Vzhľadom na uvedené predsedníčka krajského súdu považovala napadnuté

uznesenie

za súladné s označenými právami sťažovateľov, vecne správne a spravodlivé, a preto žiadala, aby ústavný sťažnosti nevyhovel. V závere svojho vyjadrenia predsedníčka krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľov bolo ich tvrdenie, že krajský súd v rozpore s obsahom spisu konštatoval, že sťažovatelia neuplatnili rozhodný, respektíve relevantný dôkaz pre vyhovenie ich žalobe pri prvom úkone, ktorý im patril. Tým dôkazom podľa krajského súdu malo byť „rozhodnutie Okresného súdu v Spišskej Sobote vo veci D 87/31, ktoré bolo z Okresného úradu Poprad, katastrálny odbor zaslané na výzvu súdu“. Sťažovatelia namietali, že už v žalobe označili tento relevantný dôkaz, preto aplikácia § 150 OSP vychádza z nesprávnej premisy, a preto dôvody, na ktorých stojí napadnuté uznesenie, sú vecne nesprávne, porušujúce ich označené práva.

Pokiaľ ide o názor krajského súdu uvedený vo vyjadrení k prijatej sťažnosti, že dôkladnú analýzu mal právny zástupca sťažovateľov predostrieť všetkým odporcom ešte pred súdnym sporom a vtedy by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania, je prinajmenšom pochybný, pretože ak je krajský súd toho názoru, že vlastníctvo zaväzuje v tom zmysle, že vlastník by mal poznať svoj majetok, tak to platí aj v prípade odporcov, ktorí neboli vlastníkmi a proti ktorým žaloba sťažovateľov smerovala. Je nepochybné, že žaloba bola podaná dôvodne a v situácii, keď žalovaní sa dobrovoľne nechceli vzdať nehnuteľnosti, o ktorej nevedeli, či im patrí alebo nie. Pokiaľ ide o úvahu krajského súdu týkajúcu sa obsahu predsúdnej výzvy, krajský súd paradoxne uvádza, že s identifikáciou a orientáciou v pozemkoknižných a katastrálnych listinách mali evidentne problém obe strany, teda aj žalovaní, preto by bolo absurdné od účastníkov, respektíve ich právnych zástupcov požadovať, aby v rámci predsúdnej výzvy právny zástupca sťažovateľov predostrel dôkladnú analýzu vzťahov a dôkazov, ktorej by žalovaní zrejme nerozumeli a výzve nevyhoveli, a len v tom prípade by súd v danej veci priznal náhradu trov konania. Takýto názor podľa ústavného súdu nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky a kladie neprimerané nároky na strany, ktoré sa práve z dôvodu rozdielnych pohľadov na vec obrátili na všeobecný súd, aby ich vec rozhodol podľa práva. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o porušení označených práv sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval štyri osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Vychádzajúc z uvedeného, že právny zástupca zastupoval štyri osoby, hodnota jedného úkonu právnej služby tak predstavuje sumu 268 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2014. Pokiaľ ide o vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 31. júla 2015, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov nepriznal, pretože toto písomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by ústavnému súdu neboli už skôr známe zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu.