III. ÚS 20/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 porušené boli.

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Peružeka, Radlinského 1, Hlohovec, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 3107/2015 doručeným ústavnému súdu 4. marca 2015, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Šetrením som zistila, že dlhšie časové odstupy úkonov súdu boli spôsobené najmä nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne, ktorej bola vec pridelená. K samotnému postupu súdu, pokiaľ ide o jeho zákonnosť, ako aj k efektívnosti využívania procesných nástrojov, mi ako predsedníčke neprináleží sa vyjadrovať. Z rozsahu spisového materiálu veci a doterajšieho priebehu konania je však zrejmé, že k samotnému predĺženiu súdneho konania prispela rovnako potreba vykonania viacerých procesných úkonov vo vzťahu ku správaniu sa navrhovateľa, ktorému bolo v konaní potrebné ustanoviť viacero ex offo právnych zástupcov, ktorých ustanovenie navrhovateľ opakovane namietal. Rovnako bolo potrebné vykonanie výsluchu navrhovateľa dožiadaným súdom, pričom samotný navrhovateľ odmietol výsluch k dožiadaným otázkam, nakoľko trval na vypočutí zákonným sudcom. Z uvedeného je možné konštatovať, že ku prieťahom v konaní prispel svojím správaním aj samotný navrhovateľ ako sťažovateľ.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 17. marca 2015, v ktorom uviedol, že „K písomnému vyjadreniu Okresného súdu Bratislava I. uvádzam len toľko, že už z 2 podaných sťažností vyplynulo, že dvakrát predseda súdu uviedol, že sťažnosti boli dôvodné a teda vyjadrenia zákonnej sudkyne o prieťahoch zo strany klienta sú ničím nepodložené.“.

Z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 55/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

V ďalšom období od 20. mája 2011 do 12. októbra 2012 okresný súd 4­krát uzneseniami ustanovil advokáta sťažovateľovi a následne ich zrušil. V dvoch prípadoch boli uznesenia zrušené na podnet ustanovených advokátov a v ďalších dvoch prípadoch došlo k zrušeniu zastupovania po vyjadrení nespokojnosti sťažovateľom. 12. október 2012 – okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na strane odporcu vstúpili Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava a Ústav na výkon väzby;

22. január 2013 – krajský súd odmietol odvolanie zboru väzenskej stráže a potvrdil jeho účasť v konaní;

29. máj 2013 – okresný súd podaním doručeným 29. mája 2013 požiadal Okresný súd Trenčín o vypočutie sťažovateľa, pričom sťažovateľ takéto vypočutie odmietol s odôvodnením, že bude vypovedať iba pred zákonným sudcom;

13. august 2013 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 11. október 2013, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito pre účely vypracovania procesného rozhodnutia o pripustenej zmene žalobného návrhu a uznesenia o čiastočnom späťvzatí návrhu;

11. október 2013 – okresný súd uznesením konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy zastavil a pripustil zmenu žalobného petitu;

8. január 2014 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. február 2014, ktorý bol následne zrušený z dôvodu podania trestného oznámenia na zákonnú sudkyňu, ktorá uviedla, že v dôsledku uvedeného sa cíti byť vo veci zaujatá;

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o ochranu osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú vec.

Na základe analýzy napadnutého konania je možné konštatovať, že v jeho doterajšom priebehu nebolo rozhodnuté v merite veci, a preto nie je potrebné osobitne vymedzovať úseky nečinnosti, alebo konkrétnejšie hodnotiť jednotlivé procesné úkony. Napadnuté konanie podľa názoru ústavného súdu je ako také postihnuté neefektívnosťou.

Uvedený postup okresného súdu teda nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti argumentuje „nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení základného práva sťažovateľa a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho práv.

Priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy, pretože sťažovateľ zásadným spôsobom prispel k predĺženiu priebehu napadnutého konania, a preto ústavný súd v okolnostiach danej veci návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. Petrom Peružekom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.