III. ÚS 206/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014 doručená sťažnosť spoločnosti CENTINE, s. r. o., Záhradnícka 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa je účastníčkou konania o zaplatenie istiny s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktoré je vedené Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb/201/2003 proti odporcovi Centrálnemu depozitáru cenných papierov Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“ alebo aj „dovolateľ“). Okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb/201/2003­439 z 27. júna 2011 nároku sťažovateľky vyhovel. Sťažovateľka vytýkala v žalobe porušenie zákonných povinností žalovaného, ktorý nezamedzil prevod akcií žalobkyne na záložného veriteľa a spôsobil jej tak škodu, výšku ktorej stanovila na základe odborného posudku, ktorý predložila súdu. Okresný súd rozhodol v súlade so záväzným právnym názorom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý krajský súd vyslovil v uznesení o odvolaní č. k. 3 Cob/218/2009­315 z 9. júna 2010.

Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý namietal nevykonanie nápravy porušenia jeho práva, neúplne zistenie skutkového stavu, opomenutie vykonania viacerých podstatných dôkazov, tiež skutočnosť, že nebola splnená podmienka na priznanie náhrady škody, a to vznik škody. Ďalej namietal, že súd sa nezaoberal jeho námietkami, neprihliadol na jeho návrh na vypracovanie znaleckého posudku, nezaoberal sa posúdením liberačných dôvodov a tiež aj priznanú výšku náhrady trov konania. Odvolací súd rozsudkom č. k. 3 Cob/414/2011­485 zo 14. decembra 2011 rozhodnutie prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje proti výhrade o nedostatočnom zdôvodnení vzniku nároku na náhradu škody, k čomu ďalej uvádza, že „je zrejmé že napadnuté

uznesenie

formalisticky, v rozpore so skutočným stavom bezdôvodne ukladá súdom nižšieho stupňa povinnosť odôvodniť predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, pričom sa tieto súdy v skutočnosti každým jednotlivým predpokladom zaoberali a odôvodnili ho vo väzbe na ustanovenia právnych predpisov ako i vykonané dokazovanie spôsobom, ktorý podľa vyššie citovaného nálezu ÚS SR zodpovedá požiadavke pre realizáciu práva na spravodlivý súdny proces. Strohé konštatovanie dovolacieho súdu o nedostatku v odôvodnení rozhodnutí nižších stupňov nepravdivo a v príkrom rozpore s odôvodnením uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 218/09­315 uvádza, že toto rozhodnutie vyslovilo právny názor iba čo sa týka jedného predpokladu vzniku nároku na náhradu škody. Ako je zrejmé citácie uvedeného uznesenia Krajského súdu, ide o tvrdenie dovolacieho súdu, ktoré je preukázateľne v priamom rozpore so skutočným stavom a textáciou dotknutého rozhodnutia, a ktoré navyše vytvára procesnú nejednoznačnosť, zmätočnosť a rozporuplnosť v záväznosti právnych názorov pre prvostupňový súd po zrušení rozhodnutí a vrátení veci na konanie na prvý stupeň (v časti čo je vlastne konštatované ako preukázané). Tak nebezpečne vytvára právnu a aplikačnú neistotu nielen pre súdy nižších stupňov ale najmä pre účastníkov konania, keď v rozpore s jazykovým, logickým a jednoznačným odôvodnením právoplatného uznesenia Krajského súdu sp. zn 3Cob 218/09­315 vo veci predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, nepravdivo uvádza, že toto rozhodnutie konštatuje len jeden predpoklad vzniku nároku na náhradu škody a pritom jednoznačne konštatuje v závere splnenie troch predpokladov. Sám dovolací súd v napadnutom uznesení tak nerešpektuje požiadavku na odôvodnenie súdnych rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., hoci za to kritizuje súdy nižších stupňov. Isto je napadnuté uznesenie gramaticky, štylisticky a lexikálne správne, avšak Sťažovateľ má z vyššie uvedených dôvodov za to, že z hľadiska jeho obsahu je napadnuté uznesenie v rozpore s procesnou situáciou, odôvodnené formálne, stručne, jednostranne a nelogicky vzhľadom na obsah odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa a priebeh konaní.“.

a hodnotenie podnikov. Znalecká organizácia zvolila kombinovanú metódu hodnotenia spoločnosti emitenta TOPOS Továrniky a. s., ktorá zohľadňuje majetkovú ako aj podnikateľskú metódu. V znaleckom posudku zohľadnila majetkové a nemajetkové výhody pre majiteľa oceňovaného podielu ako aj jeho vplyv na riadenie podniku a možnosť speňaženia podielu, keď ocenenie zahŕňa aj zrážku 15 %. Žalovaný namietol objektívnosť znaleckého posudku, ale túto svoju námietku nijak nepreukázal ani nenavrhol v tomto smere

a preukázanú.“ Je teda zrejmé, že súd nemal pochybnosti o správnosti záverov predloženého znaleckého posudku a postupoval v súlade s § 127 ods. 4 O. s. p. a teda tento použil namiesto posudku znalca, ktorého v zmysle § 127 ods. 1 O. s. p. neustanovil.» Sťažovateľka ďalej dodáva, že žalovaný po poučení súdom v zmysle § 120 ods. 1 a 4 OSP nedeklaroval žiaden návrh na dokazovanie, a preto tvrdí, že dovolací súd „tak v napadnutom uznesení abstrahujúc od vyjadrenia samotného účastníka konania, ba dokonca v priamom rozpore s ním, identifikoval údajný návrh na dokazovanie, a nelogicky, arbitrárne konštatoval zmätočnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov pokiaľ sa tieto vyčerpávajúcim spôsobom v odôvodnení nevysporiadali s de facto nečinnosťou a procesnou nezodpovednosťou účastníka konania.

Dovolací súd ďalej v rozpore so svojou konštatnou judikatúrou konštatoval dôvod zmätočnosti rozhodnutia tam, kde jednoznačne v predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ide prípadne o inú vadu konania, ktorá ale sama osebe prípustnosť dovolania nezkladá.

Najvyšší súd SR ústavne nekonformne aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku z hľadiska prípustnosti dovolania a nad rámec svojej prieskumnej činnosti za účastníka konania identifikoval jeho návrh na dokazovanie a v rámci iracionálneho zdôvodnenia uložil súdom nižšieho stupňa, aby sa s takýmto návrhom vysporiadali.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. januára 2014, ktorým zrušil

uznesenie

krajského súdu č. k. 3 Cob/414/2011­485 zo 14. decembra 2011 a uznesenie okresného súdu č. k. 26 Cb/201/2003­439 z 27. júna 2011 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, k dôvodom svojho rozhodnutia uviedol: „Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konám' (II. ÚS 78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho rozhodnutia súdu. Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, že právo žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo. Súd prvého stupňa totiž napadnutým rozhodnutím priznal žalobcovi žalovaný nárok titulom náhrady škody podľa ust. § 89 zákona o cenných papieroch v spojení s ust. § 373

Uvedený nedostatok neodstránil ani odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, keď sa obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k dovolateľom namietaným skutočnostiam neprihliadol s tým, že súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom, keď sa riadil v zmysle § 226 O. s. p. právnym názorom odvolacieho súdu v jeho skoršom zrušujúcom rozhodnutí. Opomenul pritom, že právny názor bol vyslovený len v jednom predpoklade zodpovednosti za škodu, a to k otázke porušenia právnej povinnosti. Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalovaný v priebehu konania navrhol vykonať dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania, pretože znalecký posudok predložený žalobcom považoval za nereálny a neobjektívny, nakoľko pri jeho vypracovaní boli použité náhradné metódy určovania hodnoty spoločnosti, a tým aj hodnoty akcií, ktoré sú

riziko podnikania. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom navrhnuté dovolateľom a neuviedol dôvod prečo takýto dôkaz nevykonal. Odvolací súd rovnako neuviedol, prečo nebolo v prvostupňovom konaní vykonané dovolateľom navrhnuté dokazovanie, čím fakticky prevzal vady rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolací súd

Bolo preto povinnosťou súdu náležité sa vysporiadať s návrhom dovolateľa zo dňa 3. marca 2011, kedy tento navrhol vykonať kontraposudok, resp. doplnenie dokazovania vypracovaním nového znaleckého posudku. Keďže bolo doplnenie dokazovania riadne navrhnuté dovolateľom, súd v prípade jeho nevykonania mal jasne uviesť, prečo takýto návrh neakceptoval a takto navrhnutý dôkaz nevykonal. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa sním vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, prečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že pojem spravodlivého procesu vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či už tým, že do neho včlenil dôvody uvedené nižším súdom alebo inak, sa skutočne zaoberal podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie a aby

Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada správne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľné alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí absentuje vyčerpávajúca právna argumentácia, ktorá by sa týkala nevykonania dovolateľom navrhnutého nariadenia znaleckého dokazovania ako aj v napadnutom rozhodnutí nie je tiež dostatočne odôvodnené preukázanie už uvedených základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a nároku na zaplatenie úroku z omeškania.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a k nej pripojenými listinnými dôkazmi konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru, že základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu neboli v konaní dostatočne preukázané. Pokiaľ všeobecné súdy rozhodli o tom, že sťažovateľke vznikla škoda, z odôvodnenia ich rozhodnutí nevyplýva posúdenie všetkých skutočností, ktoré mohli mať vplyv na vznik reálnej škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že polemika sťažovateľky s právnym a skutkovým názorom najvyššieho súdu stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, ktorý by podľa jej názoru mal vec opätovne posúdiť a stotožniť sa s jej skutkovým a právnym posúdením veci.

Úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti nie je rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právneho záveru najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľky.

K sťažovateľkou namietaným dôvodom prípustnosti dovolania ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil, prečo považuje podané dovolanie za procesne prípustné, pričom argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vyhodnotil ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.