III. ÚS 206/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 132/2014 zo 16. decembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 6 T 93/2013 zo 16. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 30/2015 z 28. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutými rozhodnutiami uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže. Podanou sťažnosťou napáda procesné pochybenia (neprítomnosť advokáta pri výsluchu v predprípravnom konaní), vyhodnotenie skutkového stavu v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, tak isto aj právnu kvalifikáciu skutku a nestotožňuje sa so závermi krajského súdu týkajúcimi sa zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Nt 1/2015 z 23. februára 2015 (ním bola povolená obnova konania v trestnej veci sťažovateľa). Na podporu svojich tvrdení poukazuje na zásadné skutočnosti, ktoré menia „celú vec“, a to na videozáznam z miesta spáchania skutku, ktorý bol podľa sťažovateľa nesprávne vyhodnotený a preukazuje minimálne nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, a tak isto na výpovede poškodeného, ktorý ich mal podľa názoru sťažovateľa neustále meniť v závažných faktoch. Sťažovateľ k sťažnosti prikladá aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) sp. zn. 3 Tdo 69/2015 z 9. decembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“), ktorým bolo dovolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 93/2013 zo 16. októbra 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu 3 To 132/2014 zo 16. decembra 2014 odmietnuté. Rozhodnutie najvyššieho súdu však sťažnosťou nenapáda. Týka sa rozhodnutia vo veci samej, nie vo veci obnovy konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd sťažnosť preskúmal a o výsledku ho písomne vyrozumel.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že uplatnenie jeho právomocí je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah § 20 ods. 1 a 4 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorých musí byť z návrhu zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd je pritom návrhom na začatie konania viazaný, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí návrh obsahovať aj označenie základného práva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušilo.

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť neobsahuje náležitosti vyžadované § 20 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože v ňom absentuje označenie základných práv a slobôd, ktoré mali byť uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu porušené a sťažnosť neobsahuje ani dostatočne určitý návrh, ako má vo veci ústavný súd rozhodnúť (t. j. petit sťažnosti), ktorý by mal byť základom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.

V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom prostriedku. Právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu pritom sťažovateľ využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd odvolací (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný prieskum rozsudku a uznesenia krajského súdu, ústavný súd musí zdôrazniť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. januára 2016 namieta porušenie svojich práv podľa ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 132/2014 zo 16. decembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 30/2015 z 28. mája 2015. Proti napadnutým rozhodnutiam zákon ďalší riadny opravný prostriedok nepripúšťal.