III. ÚS 207/2015

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 263/2009­152 z 9. júna 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 276/2010­221 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 163/2013 z 25. februára 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 263/2009­152 z 9. júna 2010 zamietol návrh sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru, ktoré sú presne špecifikované v žalobe, ako aj návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby týchto nehnuteľností. Krajský súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom č. k. 2 Co 276/2009­221 z 24. októbra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľkou sčasti odmietol a proti jednému z účastníkov dovolacie konanie zastavil.

Sťažovateľka v zásade namieta právne závery všeobecných súdov na všetkých stupňoch, na ktorých bola jej vec prerokovaná. Okresný súd mal odmietnuť vykonať ňou navrhované dôkazy, ktorými sa „malo preukázať, že sťažovateľka v skutočnosti úverové prostriedky zo zmluvy o úvere č. 1 žalovanej v 1. rade nikdy nevrátila (návrh sťažovateľky na vykonanie písmoznaleckého dokazovania na preukázanie pravosti podpisu sťažovateľky na príjmovom pokladničnom doklade (bez uvedenia čísla) zo dňa 26.6.2008, znejúceho na sumu 36.513,31 EUR, resp. 1.100.000,­ Sk). Okresný súd v tomto prípade celkom nepodložene a úplne svojvoľne konštatuje, že právny zástupca sťažovateľky síce žiadal vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia, či podpis na uvedenom príjmovom pokladničnom doklade je vlastným podpisom sťažovateľky, avšak okresný súd tento návrh zamietol z dôvodu, že nielen sťažovateľka, ale ani žiaden z účastníkov (!) nespochybnil v konaní autenticitu podpisov.“. Namieta tiež svojvoľné vyhodnotenie svedeckej výpovede syna sťažovateľky okresným súdom, ktoré podľa nej má znaky „účelového hodnotenia... v neprospech sťažovateľky“. Sťažovateľka obdobne namieta aj právne závery krajského súdu, že v konaní „nijakým spôsobom nepreukázala, že by zmluva o úvere č. 2 bola simulovaným právnym úkonom“, a že tak neuniesla dôkazné bremeno a jej konštatovanie zostalo „v rovine tvrdení“. Poukazuje pritom na rozpor záverov krajského súdu so závermi okresného súdu, keď krajský súd konštatuje, že zmluva o úvere nemala za cieľ splatiť skorší úver a uvedené dáva do súvisu s postupom krajského súdu, ktorý z rovnakých dôvodov ako okresný súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie o zisťovanie pravosti podpisu sťažovateľky na ňou namietanom príjmovom doklade. Nadväzne na uvedené a po uvedení dôvodov neprípustnosti dovolania podaného najvyššiemu súdu (ako boli konštatované v uznesení najvyššieho súdu) sťažovateľka vo vzťahu k ňou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prezentuje názor, že rozsudok okresného súdu vykazuje znaky absolútnej svojvôle, keď jeho závery z vykonanej svedeckej výpovede vôbec nevyplývajú. S odkazom na judikatúru ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na to, že rozhodnutia súdov musia byť konzistentné a presvedčivé a jeho argumenty musia príslušný záver súdu podporovať. Odmieta aj výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého nedodržaním postupu ustanoveného § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nedošlo k zásahu do označených základných práv. Napokon nesúhlasí ani so spôsobom vyhodnotenia jeho námietky o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu najvyšším súdom poukazujúc ako na znenie § 156 ods. 3 a § 214 ods. 3 OSP, tak aj na súvisiacu judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 252/05).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal takéto rozhodnutie: „1. Základné právo upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. 6 C 263/2009­152 zo dňa 9.6.2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 276/2010­221 zo dňa 24.10.2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 163/2013 zo dňa 25.2.2014 porušené bolo.

Rozsudok

Okresného súdu Bratislava V, č. k. 6 C 263/2009­152 zo dňa 9.6.2010,

rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 276/2010­221 zo dňa 24.10.2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 163/2013 zo dňa 25.2.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie. priznáva finančné zadosťučinenie 10.000,­ EUR... ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR na účet advokáta Mgr. Marka Turočeka ...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). 1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol, zostala ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k rozsudku krajského súdu je jej nesúhlas s potvrdením právnych záverov okresného súdu ustálených v jej právnej veci ako aj so záverom, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa jej tvrdenia o tom, že úverová zmluva z 26. júna 2008, v ktorej vystupuje ako ručiteľka, je simulovaným právnym úkonom a že krajský súd rovnako ako okresný súd v odvolacom konaní odmietol doplniť dokazovanie zisťovaním pravosti podpisu sťažovateľky na príjmovom pokladničnom doklade z 26. júna 2008.

Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval Zmluvu o úvere za platný právny úkon, keď pre jej platnosť sa vyžaduje dohoda o jej podstatných náležitostiach, a to: a) záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, ktorý záväzok je obsiahnutý v čl. II. označeného ako „Platobné podmienky úveru“, b) určenie úverového limitu, ktorý limit bol explicitne vo výške 49.790,88 EUR dojednaný, c) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, ktorý záväzok je obsiahnutý v čl. II označeného ako „Platobné podmienky úveru“. Aj keď z konsenzuálneho charakteru tohto zmluvného typu vyplýva, že na vznik záväzkového vzťahu z úverovej zmluvy sa nevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom, takéto čerpanie úveru bolo skutočne, obchodnou spoločnosťou L.I_C_ GROUP, s.r.o. využité, čo vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 26.06.2008 vystaveného odporcom v 1. rade s vyplatenou sumou vo výške 49.790,88 eur obchodnej spoločnosti L.I_C_ GROUP, s.r.o. s podpisom jej

Rovnako došlo k platnému vzniku záložného práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, keď boli splnené obidve podmienky, a to uzavretá písomná zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a existencia rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností.

úver so splátkovým kalendárom nebol riadne a včas splnený, odporca v 1. rade ako záložný veriteľ mohol začať výkon záložného práva formou predaju zálohu na dražbe, po ktorej nadobudol zhora opísané nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporca v 2. rade. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd považuje zdôrazniť nasledovné: Navrhovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v podanom odvolaní nepreukázala, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 je simulovaným právnym úkonom, tento právny úkon má všetky náležitosti v zmysle ust. § 497 a nasledujúce

Obidve zmluvy o úvere neboli viazané na konkrétny účel, boli bezúčelové t j. druhá Zmluva o úvere nemala za cieľ splatiť (nahradiť) prvú Zmluvu o úvere, previazanosť týchto dvoch zmlúv nijakým spôsobom nevyplýva ani z ich obsahu.

pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy), ako aj dôkazy, ktoré sú zjavne navrhované len preto, aby bol účelovo predlžovaný právny spor. Odvolací súd

zistenie pravosti podpisu navrhovateľky na príjmovom pokladničnom doklade v sume 36.513,31 eur, keď vzhľadom na nezávislosť obidvoch zmlúv o úvere by skúmanie pravosti takéhoto podpisu nemalo vzťah k Zmluve o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 a k úveru vo výške 49.790,88 eur, ktorá pohľadávka v tej výške bola zabezpečená záložnou zmluvou a v dôsledku ktorého nedodržania splátkového kalendára sa odporca v 1. rade uspokojil zo predmetu záložnej

Následne sa krajský súd v napadnutom rozsudku vyjadril aj k sťažovateľkou požadovanému určeniu neplatnosti dobrovoľnej dražby zotrvávajúc na právnom názore okresného súdu, že tento návrh nebol uplatnený v prekluzívnej lehote ustanovenej § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov. Podľa názoru odvolacieho súdu sťažovateľka v odvolaní neargumentovala „žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ust. § 205a O. s. p. s ktorými by sa prvostupňový súd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. K námietke navrhovateľky uvedenej v odvolaní, že podala návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka a nie návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. § 21 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, odvolací súd uvádza, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd vysloviť iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle ust. § 21 ods. 2 vyššie citovaného zákona a otázku neplatnosti nemôže súd posudzovať v inom konaní.“.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil) zistil, že krajský súd pred rozhodnutím o oprávnenosti sťažovateľkou žalovaných nárokov skúmal najskôr otázku platnosti zmluvy o úvere z 26. júna 2008 a zmluvy o zriadení záložného práva z toho istého dňa. Závery týkajúce sa uvedenej predbežnej otázky potom tvorili základ pre jeho rozsudok v merite veci, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Oboznámiac sa s obsahom označeného rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd k názoru, že z hľadiska princípov, ktoré sú imanentnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je napadnutý rozsudok krajského súd ústavne udržateľný a pre zásah ústavného súdu do výsledku tohto súdneho konania niet dostatok dôvodov.

Ako porušenie označených práv nemožno hodnotiť ani rozhodnutie konajúcich súdov nevykonať sťažovateľkou navrhované dôkazy, pretože krajský súd sa k dôvodom ich nevykonania v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyjadril a jeho závery k tejto otázke hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné. Z obsahu predložených súdnych rozhodnutí a ostatných k sťažnosti pripojených dokumentov vzťahujúcich sa na napadnuté súdne konanie sa ani podľa názoru ústavného súdu nejaví ako zjavne nesprávny (a tak neudržateľný) záver konajúcich súdov, že vykonanie ďalšieho sťažovateľkou navrhovaného dokazovania by neviedlo k zisteniu pre prípad podstatných skutočností, ktoré by mohli zvrátiť krajským súdom realizované právne hodnotenie prípadu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 276/2009­221 z 24. októbra 2012 k porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť nemohlo, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a označenými právami, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože procesné pochybenia súdov nižších stupňov spočívajúce najmä v porušení povinností uložených § 118 ods. 2, § 156 ods. 3 a § 214 ods. 2 OSP podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f) OSP, teda že namietaným postupom týchto súdov malo dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.

Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238 ods. 1 až 3 OSP, so zreteľom na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP, ktoré dovolaciemu súdu ukladá povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP, preskúmal obsah dovolania a vzhľadom na v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky „osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom a dospel k záveru, že... procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v konaní nezistil“. V záveroch svojho uznesenia k tejto otázke najvyšší súd uviedol:

Naviac, zo zápisnice z pojednávania z 31. marca 2010, kedy bolo vo veci uskutočnené prvé pojednávanie vyplýva, že konajúca sudkyňa po vykonaní úkonov podľa § 118 ods. 1 O. s. p., prednesení návrhov, vyjadrení právnych zástupcov a vypočutí účastníkov a svedka, vykonala postup podľa § 118 ods. 2 O. s .p., kedy následne prítomní účastníci nenavrhli vykonať vo veci ďalšie dôkazy (por: č. l. 123 p. v.). Pokiaľ v dovolaní dovolateľkou namietané pochybenie malo smerovať do druhého konania na súde prvého stupňa, na ktorom bol vo veci vyhlásený aj rozsudok, uskutočneného 9. júna 2010, dovolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 118 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo samosudca, pričom zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že by súd postup podľa § 118 ods. 2 O. s. p. bol povinný vykonávať na každom uskutočnenom pojednávaní. Dovolací súd však na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

. . Aj prípadné striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. odôvodniť.

. . . Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť na znenie namietaného ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a pokiaľ z neho výslovne nevyplýva, že sa jedná o päť pracovných dní, potrebné je ho chápať tak, že oznámenie na úradnej tabuli musí byť zverejnené najmenej päť kalendárnych dní pred

z úradnej tabule. . . z ktorého vyplýva, že oznámenie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn. 2 Co 276/2010 bolo na webovej stránke súdu zverejnené od 19. októbra 2012 do 25. októbra 2012, spolu s podaním vysvetlenia postupu pri zverejňovaní oznámení o čase a mieste verejného vyhlásenia rozhodnutí súdu.

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhovaných úkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobkyňa v danej veci aj využila (nebolo jej odňaté). Nevykonaním žalobkyňou navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Dovolací súd poznamenáva, že v dovolacom konaní môže prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

O. s. p., t. j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorou otázkou sa dovolací súd môže zaoberať len v prípade ak je dovolanie procesné prípustné. Dovolací súd sa nezaoberal ani námietkou dovolateľky týkajúcou sa doručovania rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože spôsob a dĺžku doručovania poštovej zásielky súd ovplyvniť nemôže, a nemá vplyv na výsledok konania.“

Nadväzne na uvedené najvyšší súd k námietke sťažovateľky, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie, ale zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., pretože nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia. Najvyšší súd v tomto smere poukázal aj na svoju predchádzajúcu relevantnú judikatúru a uzavrel, že vzhľadom na neprípustnosť dovolania k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom nemohol pristúpiť. Neprípustnosť dovolania pritom bránila rovnako aj dovolaciemu prieskumu sťažovateľkou namietaných iných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože tento dôvod, ak by aj bol daný, sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a súčasne nezistil existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by bolo možné považovať toto uznesenie za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu k záveru, že najvyšší súd sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neporušil, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015