III. ÚS 208/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2016 doručená a podaním z 12. februára 2016 doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti Strojárne potravinárskeho priemyslu, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Cb 21/2013 z 26. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 125/2014 zo 14. júla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 51/2015 z 30. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“; rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka je v konaní pred všeobecnými súdmi účastníčkou konania na strane žalovaného v spore o zaplatenie sumy 33 193,92 € s príslušenstvom. Napadnutými rozhodnutiami bola zaviazaná k už uvedenému plneniu v prospech žalobcu.

V sťažnosti obsiahlo opisuje skutkový stav, pričom takmer každý skutkový alebo právny záver všeobecných súdov sa snaží argumentmi formálnej logiky spochybniť a neskôr z tohto základu vyvodiť zásah do základného práva na súdnu ochranu cez tvrdenú arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí.

V sťažnosti ďalej uvádza: «16. Druhostupňový súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, na základe ktorého prvostupňový súd vychádza z ničím nepodloženého a ničím nepreukázaného tvrdenia žalobcu, že zamestnanec žalovaného p. a spoločne zosnovali voči žalobcovi komplot spočívajúci v tom, že p. cielene vydal tovar, za ktorý zaplatil žalobca žalovanému zálohu, , ktorý zaň nemal v úmysle žalobcovi zaplatiť. 17. Prvostupňový súd na strane 12 svojho rozsudku bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní alebo zistenom skutkovom stave totiž uvádza, že: „... keď sa ukázalo, že nemá v úmysle za tovar zaplatiť a navrhovateľ sa stal obeťou komplotu a ...“. Žalobca proti žiadnemu zo zamestnancov žalovaného - a teda ani proti p. - nikdy nepodal podnet na preverenie skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin podvodu alebo iný trestný čin a podnet, ktorý dňa 11. 6. 1997 podal proti , bol podľa vyjadrenia samotného žalobcu vybavený Uznesením ČVS: OUV-255/20-1998 o odložení veci zo dňa 14. 5.1998, ktoré v tom istom roku nadobudlo právoplatnosť. 18. Neexistuje teda žiadna skutočnosť, ktorá by podporovala tvrdenie žalobcu o tom, že bol na ňom spáchaný podvod; práve naopak, závery z vyšetrovania v trestnom konaní potvrdzujú, že trestný čin podvodu ani iný trestný čin spáchaný nebol. Je preto zarážajúce, že sa druhostupňový súd stotožnil s takýmto záverom prvostupňového súdu a v nadväznosti na tento nepreukázaný predpoklad hodnotí dôkazy. Ide napr. o interný zápis z pracovnej cesty...».

Sťažovateľka v závere sťažnosti dospela k názoru, že všeobecné súdy vychádzajú „výlučne zo skutočností, ktoré sa takémuto rozhodnutiu hodia, a nie zo všetkých skutočností, ktoré boli v konaní preukázané a pre rozhodnutie vo veci samej podstatné“.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 26Cb/21/2013-85 zo dna 26. 3. 2014 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2Cob/125/2014-134 zo dňa 14. 7. 2015 vydaných v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané tvrdenie arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a nesprávnych skutkových a právnych záverov.

K rozsudku okresného súdu sp. zn. 26 Cb 21/2013 z 26. marca 2014

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila a o ktorom rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2 Cob 125/2014 zo 14. júla 2015. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 125/2014 zo 14. júla 2015 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 51/2015 z 30. novembra 2015

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

V ďalšom bolo dovolanie sťažovateľky najvyšším súdom odmietnuté. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sťažovateľke takisto primeraným spôsobom vysvetlil, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia tvrdených procesných vád konania, najavo nevyšli ani iné procesné vady a prípustnosť dovolania tiež nevyplývala z iného ustanovenia OSP. Pozornosti ústavného súdu neuniklo ani, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia snažil sťažovateľke už pred podaním ústavnej sťažnosti ozrejmiť, že v konaní mala možnosť vyjadriť svoj názor na to, aké skutkové zistenia sa majú z vykonaných dôkazov vyvodiť, ako sa majú právne hodnotiť, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva na vec správne aplikovať a aký konečný záver o dôvodnosti žaloby sa má z nich vyvodiť, a takisto, že skutočnosť, že odvolací súd jej skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neakceptoval, nemožno považovať za odňatie práva konať pred súdom. Ústavnému súdu sa však z podanej sťažnosti javí, že sťažovateľka bude vidieť zásah do práva na súdnu ochranu v zásade každým odôvodnením, ktoré nebude vyhovovať jej záujmu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa rozhodovanie o návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu stalo bezpredmetným.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016