III. ÚS 209/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/2015­7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , , ,a , , zastúpených advokátom JUDr. Jánom Sopiakom, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 10 C/173/2010­208 z 12. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a odmieta.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „. . . V konaní OS v Humennom 10C 173/2010 bol prejednávaný žalobný návrh zo dňa 2.12.2010 nás sťažovateľov, ktorým sme žiadali určiť, že parcela orná pôda o výmere 357 m2, ktorá je zapísaná na LV patrí do dedičstva po našej neb. matke , rod. . Žalobný návrh, ktorému v konečnom dôsledku bolo vyhovené, sme podávali z dôvodu, že naša sestra , rod. na základe nepravdivých tvrdení si dala osvedčiť vlastníctvo k parcele a to formou notárskej zápisnice o vydržaní. Po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej potom bolo samostatným uznesením rozhodované o trovách konania, pričom prvostupňový súd nám najprv svojim uznesením 10C 173/2010 zo dňa 30.1.2014 trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov a trov nášho práv. zastúpenia priznal, ale toto uznesenie na základe odvolania našej sestry, bolo zrušené uznesením KS v Prešove 18C 62/2014 zo dňa 27.2.2014 zrušené. Následne I. stupňový súd teda OS v Humennom svojim uznesením, ktoré teraz svojou sťažnosťou napadáme a považujeme za protiústavné a to uznesením 10C 173/2010 zo dňa

Dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nám súdmi neboli priznané trovy konania, súdy videli v tom, aké v čase sporu boli majetkové, sociálne, osobné a iné pomery na strane našej sestry, ktorá v pôvodnom konaní vystupovala ako žalovaná, pričom z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že tieto pomery i na našej strany sú viacmenej obdobné ako u pôvodnom konaní žalovanej, avšak súdy ich vyhodnotili ako pomery, ktoré sú pri porovnávaní s pomermi žalovanej neporovnateľne lepšie. Máme ale za to, že pri rozhodovaní o trovách konania nemôžu sa súdy riadiť takouto zjednodušenou numerickou úvahou, že pomery na strane úspešného účastníka sú o niečo, povedzme o 100 € lepšie ako u druhej strany, ktorá v konaní úspešná nebola. Dôvody hodné osobitného zreteľa ak sa pri rozhodovaní o trovách konania použije ust. § 150 O. s. p. treba skúmať a hodnotiť v širších súvislostiach.

Z tohto pohľadu potom, aby súdy mohli použiť ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania, treba brať zreteľ i na tú skutočnosť, aké okolnosti viedli účastníkov konania na strane žalobcov k uplatneniu svojho práva na súde, kto dal príčinu k vedeniu sporu a aký bol potom postoj oboch sporových strán v konaní k prejednávanej veci.

Nevieme teda ako z pohľadu rozhodovania o trovách konania si všímali tak prvostupňový ako aj odvolací súd okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ako potom vyhodnotili i postoj účastníkov v konaní.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/173/2010­208 z 12. júna 2014, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu preskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 18 Co/167/2014 223 z 28. augusta 2014 krajský súd uviedol: „. . . Podľa § 150 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplývajú taxatívne vymedzené dôvody hodné osobitného zreteľa a z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že tieto sa skúmajú v konkrétnom prípade na konkrétne podmienky. V danom prípade súd prvého stupňa v skoršom rozhodnutí vychádzal zo zásady úspechu a z ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania v celkovej sume 1.508,

. Konkrétne v tejto veci malo ísť o osobné, majetkové a zárobkové pomery na strane žalovanej, na ktoré poukázala už v skoršom odvolaní, keďže je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 272 eur a ešte má vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, ktoré študuje dennou formou na vysokej škole a 2/3 príjmu zo starobného dôchodku sú použité na bývanie a náklady s tým spojené. Ako vyplynulo zo skutočností, ktoré boli predložené v rámci konania pred súdom prvého stupňa nič sa nezmenilo na pomeroch žalovanej, naďalej je starobnou dôchodkyňou, naďalej má vyživovaciu povinnosť a výdavky sú spojené predovšetkým s bývaním a užívaním

. Naviac je potrebné poukázať, že úhrada nákladov alebo trov konania vo výške 1.508 eur by pri príjme a povinnostiach žalovanej voči dieťaťu, ktoré ešte nie je schopné samo sa živiť, by malo likvidačný charakter voči žalovanej. Pokiaľ ide o argumenty žalobcov, že uhradila trovy u notára v minulosti pri vydaní osvedčenia, ktoré práve bolo potom predmetom tohto konania, kde opäť vznikli trovy konania, táto okolnosť nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie náhrady trov konania v tomto spornom konaní, keďže sa vychádza zo skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce v čase rozhodovania o veci a pomery, ktoré boli u žalovanej v minulosti ani okolnosť, že vyvolala súdny spor nemôže byť jedinou skutočnosťou, na ktorú by súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil, a preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014 a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietajú porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie úhrady trov konania).