III. ÚS 210/2015

Sťažnosť obchodnej spoločnosťou ABC Data s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ABC Data s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jej upovedomením o odložení podnetu zo 16. februára 2015 (ďalej len „upovedomenie“).

nehodnotili sťažovateľom ­ poškodeným ­ označené dôkazy na základe starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne, najmä rezignovali na preukazovanie subjektívnej stránky trestného činu zvýhodňovania veriteľa, resp. poškodzovania veriteľa ­ konkrétne nepriameho úmyslu páchateľa, ani sa dostatočne nezaoberali preukazovaním objektívnej stránky trestného činu ­ zvýhodňovania veriteľa resp. poškodzovania veriteľa, a to neexistenciou pomerného uspokojovania veriteľov a zmenšenia majetku spoločnosti Clios, s. r. o.; v dôsledku toho sú ich závery uvedené v odôvodneniach rozhodnutí protirečivé a ich rozhodnutia neudržateľné;... konali nad rámec svojich právomocí a nerešpektovali viazanosť štátnych orgánov výlučne zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), keďže vec nesprávne právne posúdili a svojvoľne, paušálne, bez relevantného odôvodnenia, ktoré by bolo aplikovateľné pre tento konkrétny prípad, aplikovali princíp ultima ratio v prípade, kedy sťažovateľ ako poškodený nemal už žiadnu možnosť uplatňovať svoje pohľadávky v občiansko­právnom konaní, nakoľko pasívne legitimovaný subjekt konania už viac neexistoval;... v situácii, kedy už bol konkurz na spoločnosť Clios s. r. o. zastavený pre nedostatok majetku, teda sťažovateľ ­ poškodený nemal reálnu možnosť si svoje nároky uplatňovať prostredníctvom konkurzu, Okresná prokuratúra Bratislava I znova odkázala sťažovateľa ­poškodeného na konkurzné konanie, pričom Krajská prokuratúra Bratislava aj Generálna prokuratúra SR tento záver potvrdili“, čím mal byť porušený čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil, že generálna prokuratúra „v konaní vedenom pod č. 951/14/1000 a listom zo 16. februára 2015 o odložení podnetu v spojitosti s konaniami vedenými pod č.: (i) ČVS: ORP­1427/3­VYS­B1­2013 pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava I, výsledkom ktorého je uznesenie zo dňa 31. januára 2014; (ii) 1 Pn 1436/13/1101, pred Okresnou prokuratúrou Bratislava I, výsledkom ktorého je uznesenie zo dňa 3. júna 2014; (iii) 1 Kn 630/14/1100, pred Krajskou prokuratúrou Bratislava, výsledkom ktorého je upovedomenie zo dňa 19. septembra 2014;

porušila základné práva spoločnosti ABC Data s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že porušila svoje povinnosti ustanovené v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 10 a § 2 ods. 12 Trestného poriadku.“. Ďalej navrhuje rozhodnutie „Generálnej prokuratúry SR o odložení podnetu zo dňa 16. februára 2015 č. k. IV/1 Gn 951/14/1000­9“ zrušiť, vec jej vrátiť na ďalšie konanie pre účely opätovného vybavenia podnetu a sťažovateľke priznať náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, každému možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s výsledkom preskúmania zákonnosti postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP ­1427/3­VYS­B1­2013 a jeho uznesenia z 31. januára 2014, postupu prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „prokurátorka okresnej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 1436/13/1101 a jej rozhodnutím z 3. júna 2014, ako aj so spôsobom vybavenia podnetu prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátorka krajskej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 630/14/1100 upovedomením z 19. septembra 2014, ktoré realizoval generálny prokurátor prostredníctvom prokurátora generálnej prokuratúry v rámci konania o opakovanom podnete podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.

Generálny prokurátor (v zastúpení prokurátora generálnej prokuratúry) preskúmal podanie sťažovateľky z 29. októbra 2010 postupom ustanoveným § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre pre opakovaný podnet a o výsledku realizovaného prieskumu sťažovateľku upovedomil oznámením č. k. IV/4 Gn 951/14/1000 9 zo 16. februára 2014, v ktorého

predprípravného konania. Zároveň konštatujem, že tak prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I, ako aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava sa pri vybavovaní Vašej sťažnosti, respektíve Vášho podnetu v odôvodneniach uznesenia, respektíve v písomnom upovedomení Vašej osoby danou vecou v dostatočnom rozsahu zaoberali a jednotlivo, ako aj v súhrne sa dôsledne vysporiadali so všetkými významnými skutočnosťami, na ktoré opakovane

odôvodňujúce vznik podozrenia zo spáchania aj iného protiprávneho konania podozrivého, majúceho znaky iného trestného činu, ako Vami uvádzaného v trestnom oznámení, bolo by zákonnou povinnosťou týchto orgánov objasniť aj tento iný skutok a zákonným spôsobom o ňom rozhodnúť.

práva. Kompetentní na riešenie sporov súkromnoprávneho charakteru sú primárne jeho účastníci a prípadne na základe ich vôle taktiež súdy v občiansko súdnom konaní, prípadne iné orgány. Túto úlohu v právnom štáte nesmú bez naplnenia ústavou a zákonom stanovených podmienok nástupu trestnej represie preberať orgány činné v trestnom konaní a vytvárať tak nerovné postavenie medzi jednotlivými účastníkmi a suplovať ich úlohy, prípadne úlohy iných orgánov. Vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti vychádza z princípu subsidiarity trestnej represie a chápania noriem trestného práva ako prostriedku ochrany „ultima ratio“, čiže nástup aplikácie noriem trestného práva prichádza do úvahy až v poslednom rade ako dôsledok nemožnosti riešenia zásahu právnymi normami prednostne určenými na ochranu predmetných spoločenských vzťahov, respektíve ak ide o zásah natoľko závažný, že je z celospoločenského pohľadu vyžadovaný nástup pôsobenia trestnoprávnych noriem ako

Prieťahy ani porušenia zákona som nezistil ani v postupe a rozhodnutí prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I a vyšetrovateľa PZ z OR PZ v Bratislave I.»

Z obsahu napadnutého upovedomenia ústavnému súdu vyplynulo, že prokurátor generálnej prokuratúry preskúmal dôvody, pre ktoré sťažovateľka napádala oznámenie prokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj uznesenie okresného riaditeľstva PZ a uznesenie prokurátorky okresnej prokuratúry o sťažnosti proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZ a nezistil potrebu začatia trestného stíhania alebo doplnenia predprípravného konania. Stotožniac sa s obsahom napadnutého uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúry o sťažovateľkinej sťažnosti podanej podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a oznámenia prokurátorky krajskej prokuratúry o sťažovateľkinom podnete, vychádzal pri svojom prieskume zo zásady, že orgány činné v trestnom konaní musia rozhodovať na základe všetkých zistených dôkazov, nielen tých, ktoré dosvedčujú skutočnosti uvedené v trestnom oznámení. Závery vyvodené z vykonaných dôkazov, ako boli sformulované a opísané vyšetrovateľom v odôvodnení uznesenia okresného riaditeľstva PZ a prokurátorkou okresnej prokuratúry v uznesení o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, na ktoré prokurátor generálnej prokuratúry v celosti odkazuje, sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné a nesignalizujú zjavný omyl orgánov činných v trestnom konaní v právnom posúdení prípadu.

Vychádzajúc z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa riadne zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľky, preskúmala príslušnú spisovú dokumentáciu, ako aj postup okresného riaditeľstva PZ, prokurátorky okresnej prokuratúry a prokurátorky krajskej prokuratúry a v sťažovateľkinej veci prijala závery, ktoré možno z ústavného hľadiska považovať za ústavne udržateľné, keďže boli ustálené po vykonaní dokazovania realizovaného vyšetrovateľom okresného riaditeľstva PZ. Z napadnutého upovedomenia vyplýva, že generálny prokurátor sa stotožnil s právnymi závermi nižších prokuratúr, že konaním obchodnej spoločnosti Clios s. r. o. nebola naplnená subjektívna stránka označených trestných činov (t. j. úmysel), v dôsledku čoho zistené skutkové okolnosti prípadu neumožňovali pokračovanie v trestnom stíhaní, resp. vznesenie obvinenia proti konkrétnej osobe.

Právne závery ustálené generálnou prokuratúrou sú podľa názoru ústavného súdu odôvodnené postačujúco a účinky výkonu jeho právomoci v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 951/14/1000 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľkou označeného čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, že pre ústavnú konformnosť odôvodnenia rozhodnutí súdov postačuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom ani všeobecné súdy nemusia dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 435/2013 a iné). Pri hodnotení dôvodov uvádzaných v upovedomení generálnej prokuratúry ústavný súd zohľadňuje aj skutočnosť, že odôvodnenie odpovede na podnet (opakovaný podnet) podľa zákona o prokuratúre nemusí spĺňať rovnaké náležitosti ako odôvodnenie rozhodnutia vydaného všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 42/2012). Preto tvrdenia sťažovateľky, že orgány prokuratúry neodpovedali na všetky námietky uplatnené v jej podaní z 29. októbra 2014, nepostačujú podľa názoru ústavného súdu na záver o porušení základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že uvedený článok ústavy negarantuje konkrétne základné právo alebo slobodu, ale patrí medzi všeobecné ustanovenia definujúce charakter Slovenskej republiky. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietané porušenie označeného práva sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného základného ustanovenia ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015