III. ÚS 211/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., Tehelná 1, Moldava nad Bodvou (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd „bez prítomnosti právneho zástupcu žalovaného... vykonal pojednávanie 21. 11. 2013, na ktorom právny zástupca žalobcu predniesol obsiahle stanovisko, z ktorého súd pri rozhodovaní aj vychádzal a na tom istom pojednávaní vo veci rozhodol bez toho, aby bola daná možnosť žalovanému, jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa na zásadné stanovisko právneho zástupcu žalobcu a bez toho, aby bol právnemu zástupcovi na poslednom pojednávaní v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p. umožnený prednes záverečnej reči“. Ak krajský súd na uvedené pochybenie okresného súdu neprihliadal, hoci ho obsahovali aj odvolacie námietky sťažovateľky, porušil jej právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka krajskému súdu ďalej vytýka, že 29. apríla 2014 verejne vyhlásil napadnutý rozsudok, aj keď ona a jej právny zástupca trvali na osobnej časti na tomto vyhlásení, ale „z dôvodov choroby... bez ohrozenia zdravia“ sa ho nemohli zúčastniť. Takýto postup krajského súdu, ktorý „túto vec uprednostnil oproti iným veciam, že rozhodol ani nie do 2 mesiacov od nápadu veci, vzbudzuje prinajmenšom pochybnosti“ a zakladá podľa jej názoru porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon sťažovateľka tvrdí, že ak sa krajský súd „nezaberal tými najpodstatnejšími odvolacími námietkami, že niet žiadnej právne relevantnej skutočnosti, na základe ktorej by za žalovanú spoločnosť, teda v jej mene, konala a mala právo konať pri registrácii domény tretia osoba... bez jej vedomia, už absolútne nie neprepojenie domén, ale tiež ak sa následne nezaoberal nielen námietkou výšky zadosťučinenia a jej ustálenia, ale najmä absolútne sa nezaoberal námietkou, že priznanie zadosťučinenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi... rovnako sa nezaoberal dovolacím dôvodom poukazujúcim na súdnu prax“, porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014, ktorým potvrdil prvý výrok rozsudku okresného súdu č. k. 29 CbPv 5/2008-294 z 21. novembra 2013 týkajúci sa uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 € ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú jej nekalosúťažným konaním spočívajúcim v tom, že použila „časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény, pričom táto doména bola presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby“ sťažovateľky.

1. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že intencionalitu prvej námietky, ktorá sa vo svojej podstate týka porušenia zásady kontradiktórnosti konania ako jedného z atribútov práva na spravodlivý súdny proces, poprela sama sťažovateľka, ktorá vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedla, že „právny zástupca žalovaného sa nemohol zúčastniť na pojednávaní dňa 21. 11. 2013, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, nemohol sa vopred ospravedlniť a urobil tak až nasledujúci deň 22. 11. 2013“. V súvislosti s uvedenou námietkou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na to, že „súd prvého stupňa vo veci celkovo nariadil 13 pojednávaní. Z toho sa právny zástupca žalovaného ospravedlnil zo svojej neúčasti na pojednávaní 6x a bol prítomný na 6 pojednávaniach... Znamená to, že právny zástupca žalovaného mal možnosť v konaní na súde konať, brániť svoje práva a navrhovať dôkazy. Ďalej odvolací súd zistil, že žalovaný aj žalobca boli poučení podľa § 120 ods. 1, 4 O. s. p., že účastník konania je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení skôr ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada... Posledné pojednávanie vo veci súd prvého stupňa nariadil na deň 21. 11. 2013, predvolanie na toto pojednávanie doručil právnemu zástupcovi žalovaného 29. 10. 2013, právny zástupca žalovaného následne 18. 11. 2013 doručil súdu prvého stupňa svoje obsiahle trojstranové stanovisko k veci bez navrhovania ďalších dôkazov. Na pojednávanie dňa 21. 11. 2013 sa dostavil iba právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného ani žalovaný sa na toto pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili.... Následne až dňa 22. 11. 2013 právny zástupca žalovaného, písomným ospravedlnením z 22. 11. 2013 ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložil ako dôkaz potvrdenie lekára o svojej práceneschopnosti.“.

2. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa osobitne zaoberal aj návrhom sťažovateľky na odročenie vyhlásenia svojho rozhodnutia, pričom uviedol: „Odvolací súd na deň 29. 4. 2014 nenariadil odvolacie pojednávanie na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p., pretože dospel k záveru, že v tejto veci nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani to nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Preto podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne dňa 29. 4. 2014, podľa § 156 ods. 1 O. s. p. Pri verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania zákon nepredpokladá, že účastník konania bude pri vyhlásení rozsudku aktívny, teda, že bude ešte doplňovať svoje návrhy a navrhovať ďalšie dôkazy. Znamená to, že ak účastník konania nevyužije svoje právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku o odvolaní, nie je tým porušené jeho ústavné právo na prejedanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, lebo pri vyhlásení rozsudku sa vec už neprejednáva. Odvolací súd preto neakceptoval návrh žalovaného na odročenie vyhlásenia rozhodnutia... a rozsudok o odvolaní vyhlásil.“

Citované odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu reflektuje judikatúru ústavného súdu, ktorý už v uznesení sp. zn. I. ÚS 87/97 z 2. septembra 1997 vyslovil, že: „Prerokovanie veci uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neobsahuje aj konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o procesných úkonoch a návrhoch, ktoré nie sú podaniami vo veci samej. Pre konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o takýchto podaniach sa preto ani zákonom nevyžaduje prítomnosť účastníkov súdneho konania“.

3. Posledná námietka sťažovateľky sa týkala toho, že krajský súd napadnutý

rozsudok

neodôvodnil presvedčivo, pretože sa nezaoberal jej „najpodstatnejšími odvolacími námietkami“.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).

Vo vzťahu k predostretej námietke sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým „dospel k záveru, že súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol“, zistil, že ho v žiadnom prípade nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bez toho, aby ústavný súd ďalej podrobne citoval z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku, konštatuje, že krajský súd sa dostatočných spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne zákonné ustanovenia spôsobom, akým v tejto veci učinil. V danom prípade preto nemožno dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky. Právne posúdenie predmetnej veci zo strany krajského súdu (aj vzhľadom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pozn.) je ústavne akceptovateľné, nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti a nemožno ho považovať ani za „denegatio iustitiae“ len z dôvodu, že v napadnutom rozsudku zaujal taký právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.