III. ÚS 21/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 21/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť Bytového podniku Trebišov, s. r. o., Puškinova 18, Trebišov, a mesta Trebišov, M. R. Štefánika 862/204, Trebišov, oboch zastúpených advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Tomáš Horkay, vo veci namietaného porušenia - základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 160/2013 a jeho uznesením z 28. októbra 2013, - základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 35/2014 a jeho uznesením z 25. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bytového podniku Trebišov, s. r. o., Trebišov, a mesta Trebišov o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu bolo vo výrokoch o náhrade trov konania sťažovateľov potvrdené uznesenie Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“ alebo prvostupňový súd“) č. k. 2 Cb 4/2012-148 z 31. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 31. mája 2013“), ktorým súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania vo veci (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľom o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 300 000 € a o zaplatenie náhrady škody v sume 70 800 € s prísl. a o povinnosti žalobcu nahradiť sťažovateľom trovy konania. Súd prvého stupňa konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) z dôvodu, že žalobca vzal svoju žalobu ešte pred uskutočnením prvého pojednávania späť. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol o trovách konania v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety OSP tak, že obom sťažovateľom priznal náhradu trov konania, a to trovy právneho zastúpenia v rovnakom rozsahu (1 885,58 €).

Proti uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktorým žiadali zrušiť toto uznesenie z dôvodu, že nedostatočne odôvodneným rozhodnutím odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím odôvodnili v zmysle § 237 písm. f) OSP prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 234b ods. 5 prvou vetou OSP z dôvodu, že podľa názoru najvyššieho súdu neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP, pretože nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu nespadá pod procesnú vadu v zmysle uvedeného ustanovenia. Najvyšší súd sa odvolal na svoje stanovisko obsiahnuté v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997 (uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR pod č. 111/1998), v zmysle ktorého je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu vadou konania, ktorá zakladá jeho odôvodnenosť v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nie však jeho prípustnosť v zmysle § 237 písm. f) OSP.

V ďalšej časti sťažovatelia polemizujúc najmä s právnym názorom najvyššieho súdu analyzujú otázku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia.

Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania, tu podľa sťažovateľov absentuje odôvodnenie súdneho rozhodnutia úplne, keď tento len uvádza, že „náhradu trov odvolacieho konania s ohľadom na jeho výsledok účastníkom konania nepriznal, pričom odvolací súd neuvádza ani zákonné ustanovenie, na základe ktorého tak rozhodol“.

Takýto mechanický a formalistický prístup odvolacieho súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol dôvody svojho rozhodnutia, viedol podľa názoru sťažovateľov „k arbitrárnemu a nepreskúmateľnému rozhodnutiu súdu predstavujúcemu zásah do práva sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru“.

Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, vrátane trov právneho zastúpenia, je i súčasťou práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Podľa názoru sťažovateľov arbitrárnym a neodôvodneným rozhodnutím odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania, ktoré sťažovateľom v súvislosti s odvolacím konaním preukázateľne a účelne vznikli, došlo k zásahu do v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu sťažovateľov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

2.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 160/2013 a jeho uznesením z 28. októbra 2013, ústavný súd prvom rade skúmal včasnosť tejto časti sťažnosti.

V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní, pričom lehota na podanie takej sťažnosti bude považovaná za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade, ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu (porov. Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. novembra 2002, sťažnosť č. 46129/99). Tak to bolo aj v danej veci.

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Zásadnou námietkou sťažovateľov je, že krajský súd sa nevysporiadal s ich námietkami a argumentmi, ktoré boli obsahom ich odvolania podaného proti výrokom uznesenia okresného súdu z 31. mája 2013 o náhrade trov konania.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v súlade s § 219 ods. 2 OSP v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia namietajú taktiež porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo ich dovolanie odmietnuté.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že na vytýkanú vadu uznesenia krajského súdu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení by mohol dovolací súd prihliadať len vtedy, ak by bolo dovolanie proti tomuto rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu, pretože ide len o tzv. inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ktorá však sama prípustnosť dovolania nezakladá. Keďže prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z § 237 OSP a ani z § 239 OSP, dovolanie teda smerovalo proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nebolo prípustné. Najvyšší súd dovolania preto podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 prvou vetou OSP odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd poukazuje na to, že sťažovatelia podali sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j. sťažnosť pre porušenie základných práv alebo slobôd. Ustanovenia čl. 1 a 12 ústavy však majú charakter všeobecných základných (ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, a teda primárne neformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, a preto ich porušenie nemožno sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy individuálne (samostatne) namietať. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v týchto častiach podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016