III. ÚS 212/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2014 doručená sťažnosť obce (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na Krajskom súde v Ostrave bolo pod sp. zn. 4 Cm 66/2005 vedené konanie vo veci žaloby obchodnej spoločnosti , , Česká republika (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa proti sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade domáha zaplatenia sumy 360 702 Kč z titulu ručiteľského záväzku „z akcie neštandardné nájomné byty “, ktorý sťažovateľke ako ručiteľke vyplýval z dohody o prevzatí ručenia, ktorú uzavrela so žalobkyňou ako veriteľkou 17. augusta 2004 (ďalej len „dohoda“).

Krajský súd v Ostrave rozsudkom č. k. 4 Cm 66/2005-85 z 29. februára 2008 zaviazal obchodnú spoločnosti , (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s príslušenstvom s tým, že plnením jednej z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej. Krajský súd zároveň zaviazal žalovanú v 1. rade a sťažovateľku zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 62 423 Kč. Po podaní odvolania sťažovateľkou Vrchní súd v Olomouci rozsudkom č. k. 4 Cmo 18/2009-131 z 19. marca 2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil a túto zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 54 941,20 Kč. Uvedené rozsudky voči sťažovateľke nadobudli právoplatnosť 24. apríla 2009.

Okresný súd po vykonaní dokazovania rozsudkom sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol, čo (okrem iného) odôvodnil tým, že: „Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Porušenie právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím. V prejedávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia povinnosti upravenej v § 29a ods. 5 zák. č. 303/1995 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004, ktorú podpísala žalovaná za obec ako starostka... V danom prípade dohoda o prevzatí ručenia zo dňa 17. 08. 2004 sa vzťahovala na záväzok vzniknutý nie z úveru, ale z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22. 07. 2007 medzi spoločnosti a , týmto ručením bola zabezpečená pohľadávka za zaplatenie kúpnej ceny do výšky 500.00 Sk. Vzhľadom na to, že žalovaný sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustil súd žalobu zamietol.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že dohodu obecné zastupiteľstvo neschválilo a že bývalá starostka ju uzatvorila „v rozpore s právnymi predpismi“, pričom jej konaním „boli porušené ustanovenia § 7 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 138/1991 zb. o majetku obcí v znení zmien a doplnkov a § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zmien a doplnkov“. Podľa názoru sťažovateľky je vznik škody v úzkej príčinnej súvislosti s konaním bývalej starostky, keďže sťažovateľka v konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn. 4 Cm 66/2005 bola povinná „využiť všetky právne prostriedky na ochranu svojich záujmov“.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...“ rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co/231/2013-266 z 28. apríla 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 C/249/2008 z 29. októbra 2013 o zamietnutí žaloby sťažovateľky, ktorou sa proti bývalej starostke domáhala zaplatenia sumy 5 888,90 € s príslušenstvom z titulu „účelne vynaložených nákladov“, ktoré jej vznikli ako účastníčke právoplatne ukončeného súdneho konania v Českej republike.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu označených práv, nepovažoval za potrebné túto duplicitne citovať. Na doplnenie však uvádza, že:

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „... odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti... V prejednávanej veci zodpovednosť žalovanej za škodu sa odvodzovala od porušenia povinnosti upravenej v ustanovení § 29a ods. 5 zákona č. 303/1995 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o prevzatí ručenia... Vyššie uvedené ustanovenie nezakazovalo prevzatie akýchkoľvek záruk, ale iba záruk za úvery poskytované určitým presne označeným subjektom. Žalovaná ako starostka žalobcu žiadnu záruku za úver neprevzala... Uzatvorením dohody o prevzatí ručenia k žiadnemu nakladaniu s majetkom žalobcu nedošlo... Dohoda o prevzatí ručenia teda nemala charakter úkonu vyžadujúceho v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody schválenie obecným zastupiteľstvom.

Keďže žalovaná sa žiadneho porušenia povinnosti nedopustila, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že aj v Českej republike je zákonná úprava náhrady trov súdneho konania založená na zásade úspechu v konaní, pričom úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené, t. j. ktorý mal vo veci plný úspech. Za účelne vynaložené trovy konania preto možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. To však nie je prípad sťažovateľky, ktorá v konaní pred všeobecnými súdmi Českej republiky úspešná nebola, keďže tieto svojimi rozhodnutiami žiadne porušenie ani ohrozenie práv sťažovateľky nedeklarovali. K námietke porušenia čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje absolútne žiadne právne relevantné odôvodnenie, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie je jedným z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.